Vidíme návrat éry veľmocenskej politiky. Je teda čas prehodnotiť myšlienku veľkej európskej armády?
V minulosti som bola proti myšlienke európskej armády a rastúcim vojenským výdavkom na zbrojenie v EÚ. Nebolo to preto, lebo si myslím, že obrana nie je potrebná. S čím som mala problém, je spôsob, akým to Európa robí. „Bezpečnosť“ od ruskej invázie na Ukrajinu znamenala jednu vec: viac výdavkov na armádu a menej na všetko ostatné, zdravotníctvo, školy, bývanie, verejné služby. Z nesprávnych dôvodov. Nikdy nešlo o ochranu Európanov ani o pomoc ľuďom na Ukrajine. Išlo o to, aby sme držali krok so Spojenými štátmi a pomohli udržať vojnu, v ktorej samotná Európa nemá žiadnu skutočnú stratégiu na víťazstvo.
Táto logika sa dala ako tak obhájiť a úspešne ukryť pod americkým bezpečnostným dáždnikom. Ale tento dáždnik je teraz plný dier. Trump to jasne dáva najavo znova. A zrazu je vonku nepríjemná pravda: Európa potrebuje vlastnú obrannú stratégiu. Ale nie je to preto, že Rusko sa chystá vtrhnúť do Berlína, ale preto, že Európa si už nemôže dovoliť byť politicky bezmocná vždy, keď sa americký prezident rozhodne správať ako despota.
Tragédiou je, že európske politické elity to stále zrejme nechápu. Uviazli v starých zvykoch. Stále opakujú, že Európa potrebuje armádu, aby sa bránila pred Ruskom, akoby na ničom inom nezáležalo. Akoby najväčšou hrozbou pre náš morálny kompas bola Moskva – a nie genocída, nie porušovanie medzinárodného práva, nie korupcia, nie oligarchia, nie pomalý kolaps spoločenského života na celom kontinente. Niekedy sa zdá, že Európa nenávidí len jednu vec viac ako toto všetko: Rusov.
A za touto posadnutosťou sa skrýva niečo ešte nepríjemnejšie. Európa sa desí straty Ameriky. Európski lídri sa zúfalo snažia udržať americké jednotky tu, udržať NATO presne také, aké je, aby bol Washington šťastný. Vedia, že Spojené štáty nielen „chránia“ Európu, oni v skutočnosti udržiavajú tiež stabilný politický poriadok spôsobom, ktorý vyhovuje tým, ktorí sú už pri moci. Takže keď sa Trump správa nehorázne, znížia hlas. Kritizujú ho opatrne. Nikdy nechcú zájsť „priďaleko“. Myslia si, že ich zachráni striedmosť, poslušnosť.
Ale ústupky nikdy nefungujú s ľuďmi, ako je Trump. Zbabelosť vyvoláva len ďalšie pohŕdanie. Čím viac sa mu Európa snaží vyhovieť, tým slabšia vyzerá. A čím slabšia vyzerá, tým viac sa on cíti slobodne s ňou zaobchádzať, ako chce. Je to ponižujúci cyklus a napriek tomu sa stále opakuje.
Takže ak to Európa s vlastnou obranou myslí skutočne vážne, musí začať inde než s tankami. Ak by mala mať európska armáda nejaký skutočný zmysel, Európa musí zmeniť svoje myslenie. Po prvé, musí sa zbaviť choroby s menom rusofóbia, ktorá paralyzuje zdravý úsudok – medzi lídrami EÚ, národnými politikmi aj verejnosťou. Po druhé, musí sa rozlúčiť s rozprávkou, že poslušnosť americkej moci sa rovná morálnej cnosti. Po tretie, musí čeliť nepríjemnej pravde, že najväčšou strategickou slabinou Európy dnes nie je Rusko, ale jej vlastný nedostatok politickej odvahy.
Európa nepotrebuje len viac zbraní, ale skutočne novú veľkú stratégiu – založenú na hodnotách, ktoré desaťročia hlásala: suverenita, demokracia, mier a medzinárodné právo. Ale predovšetkým musí Európska únia začať reagovať na svojich ľudí. Musí sa konečne demokratizovať. Až potom sa akýkoľvek európsky obranný projekt môže stať niečím viac než len prázdnym gestom – až potom sa Európa môže začať správať nie ako podriadený, ale ako samostatný politický subjekt.
(Status na FB, 12. januára 2026)
