Čakala som, že Spojené štáty zasiahnu proti Venezuele? Bohužiaľ, áno. Čakala som, že to nadobudne podobu otvoreného únosu prezidenta a jeho manželky? Nie. Šokuje ma invázia USA do suverénnej krajiny? Už nie. Dejiny dávno vyčerpali šok ako prvotnú reakciu.
A predsa je na tomto momente niečo iné. Nie preto, že by išlo o bezprecedentné násilie, ale preto, že tu chýba obvyklý aparát presviedčania. Ako keby sme neboli klamaní dostatočne. Neexistuje žiadny prepracovaný morálny príbeh, žiadna všadeprítomná propaganda, žiadna seriózna snaha presvedčiť verejnosť, že to, čo sa deje, je nejakým spôsobom dobré pre nás všetkých a že sa nemusíme obávať.
Dnes všetci vedia, že nejde o drogy, všetci vedia, že nejde o demokraciu, Trump a jeho administratíva to hovoria otvorene. Nejde o to, čo je „dobré“ pre venezuelský ľud. Ide o národný záujem Spojených štátov. Ide o ovládnutie zdrojov, uzatváranie veľkých obchodov, plnenie vreciek. Ale už nám nemusia klamať, tak ako to robili pri Vietname, pri Iraku, Kuvajte a ďalších, pretože vedia, že nikto nič aj tak neurobí.
Moc už nehľadá ospravedlnenie prostredníctvom klamstiev. Koná otvorene a pohŕdavo. Našou úlohou dnes už nie je odhaliť lži, ale čeliť forme moci, ktorá už nie je závislá od viery, ktorá by ju legitimizovala.
(Status na FB, 6. januára 2026)
