V nedávnom rozhovore herec Alexander Bárta spupne vyhlásil, že on vie zobrať do ruky krompáč. Vie aj variť či dokladať tovar. Že s tým nemá problém. Ale vraj nie každý sa dokáže naučiť Shakespeara.
A presne v tejto jednej vete je celé pohŕdanie ľuďmi práce.
Ako keby manuálna práca bola niečo primitívne. Niečo, čo zvládne každý medzi dvoma predstaveniami. Niečo podradné. Jednoduché. Bez hodnoty.
Lenže pravda je opačná.
Skúste si postaviť divadlo bez murárov.
Skúste odohrať Hamleta bez osvetľovačov, kulisárov, technikov, vodičov, údržbárov, upratovačiek, krajčírok a desiatok ďalších ľudí, ktorých mená nikdy nevidíte na plagáte.
Shakespeare bez elektrikára svetlo neuvidí.
Zaujímavé je, že takíto herci si myslia, že vedia robiť robotníka.
Ale málokto z nich by vydržal týždeň za pásom, na nočnej zmene, pri peci alebo na stavbe či s krompáčom v ruke. Obdivuhodné nie je zobrať do rúk krompáč. Ale zvládnuť roky živiť sa ním a vytvárať ním hodnoty.
Spomenul som si na to dnes, keď sme so zamestnancami Železiarní Podbrezová pomáhali obnoviť les pri Čiernom Balogu. S krompáčmi v ruke. A úprimne – po pár hodinách mám dosť. Tak ako by mal dosť aj herec Bárta.
Krompáč nie je rekvizita, pán Bárta. A fabrika nie je kulisa pre vaše pseudointelektuálne poznámky. Robotník nie je človek, ktorý „to nejako zvládne“.
Často je to človek, bez ktorého sa zastaví celá krajina. Na Slovensku máme zvláštny zvyk: ľudí, ktorí nás živia, učíme hanbiť sa za svoju prácu.
A ľudí, ktorí nimi pohŕdajú, voláme elitou.
Potom sa čudujeme, že nám chýbajú zvárači, vodiči, elektrikári, sústružníci, obrábači kovov, murári aj zdravotné sestry.
Možno problém nie je v mladých ľuďoch. Možno problém je v tom, že im už roky médiá a celebrity hovoria, že skutočná hodnota človeka začína až tam, kde si nezašpiní ruky.
Nie, pán Bárta.
Dôstojnosť človeka neurčuje Shakespeare.
Ale to, či jeho práca drží tento štát pohromade.
(Status na FB, 25. apríla 2026)
