Svetu kedysi odhalil monštruóznosť americkej zahraničnopolitickej a vojenskej mašinérie.
Pomohol tak ukončiť vojnu vo Vietname. Monštrum ako také sa už ale zničiť nedalo.
Ešte minulý rok tvrdo vystúpil proti americkej podpore vojne na Ukrajine, aj keď skepticky – vedel, že mašinéria smrti je silnejšia ako kedykoľvek predtým.
Daniel Ellsberg bol pôvodne modelový prípad brilantného mozgu v službách vlády a amerického patriota. Po štúdiách na Harvarde a v Cambridge tri roky slúžil u námornej pechoty. Neskôr si dokončil doktorát (dodnes je v učebniciach známy tzv. Ellsbergovým paradoxom, ktorý vtedy sformuloval).
Medzitým v Rand Corporation pracoval na manažmente amerického jadrového arzenálu. Neskôr začal pracovať na vysokom poste v Pentagóne, kde mal na starosti vojnu vo Vietname.
Na tejto téme pracoval aj po návrate do Randu.
V roku 1969 si skopíroval veľké množstvo materiálov o vojne a v roku 1970 ich cez niekoľko kanálov pustil na verejnosť.
Materiály ukazovali, ako rozsiahlo vláda verejnosti klamala o prakticky všetkých aspektoch vojny. Od jej počiatkov (incident v Tonkinskom zálive) až po fakt, že vláda vedela, že vojnu nevyhrá a napriek tomu do nej liala obrovské prostriedky (niečo vám to pripomína?).
Ellsberg bol jednoducho znechutený rozsahom klamstiev a znepokojený. Už Dwight D. Eisenhower pri odchode z prezidentského postu varoval verejnosť pred rozmachom „vojensko-priemyselného komplexu“.
O desať rokov neskôr boli tieto kliky v politike, spravodajskej komunite a ozbrojených zložkách silnejšie ako kedykoľvek predtým.
Pri historickom pohľade mal Ellsberg absolútnu pravdu. Mnohokrát sa potvrdilo, že samotný argument v prospech vojny („teória domina“ podľa ktorého by víťazstvo komunistickej časti Vietnamu viedlo k pádu ďalších proamerických režimov) bol založený na klamlivých údajoch.
Naopak, Vietnam bol podstatný pre rozsiahlu militarizáciu americkej politiky aj hospodárstva. A kontrolu spoločnosti. Práve kvôli nej sa rozsiahlo roztočil biznis s heroínom, ktorí konzumovali americkí vojaci. Príchod narkomanov domov a rozvoj tohto biznisu v USA bol výhodnou výhovorkou pre obrovský rozmach bezpečnostného aparátu a tvrdej policajnej kontroly spoločnosti, aká aj dnes pri návšteve USA šokuje napríklad Európanov.
Každopádne, na začiatku 70. rokov ešte Ellsberga zachránila vtedajšia čiastočná nezávislosť médií (významne napríklad spolupracoval s nezávislým novinárom Jackom Andersenom, ale jeho odhalenia zverejnili aj New York Times). Aj nezávislosť súdnej moci. Ochránili ho aj sudcovia a napriek snahe Bieleho domu nešiel za zverejnenie tajných materiálov do väzenia.
Je to značný rozdiel oproti dnešku, keď americká vláda v spolupráci s britskou hrozí doživotným väzením Julianovi Assangeovi za niečo veľmi podobné tomu, čo urobil Ellsberg.
Napriek šaráde o údajnej lepšej transparentosti a demokratickosti dnešnej politiky oproti minulosti je pravdou opak. Niektoré kliky sú také mocné, že sa pred nimi zachránite len útekom úplne mimo sféry amerického vplyvu, ako Edward Snowden útekom do Ruska.
Ellsberga Biely dom plánoval neutralizovať napríklad tým, že ho mala tajná jednotka pred jedným verejným vystúpením nadrogovať (pridaním LSD do polievky). O veľa rokov neskôr to zverejnil práve jeden z členom tejto jednotky. Organizačne to nevyšlo. Dnes by to už nebolo ani nutné, mediálna a súdna mašinéria je dostatočná na to, aby bol pre vládu naozaj nebezpečný človek neutralizovaný celkom legálne.
Na rozdiel od ľudí ako Bob Woodward, ktorých americký establišment používa ako fasádu demokratickosti, Ellsberg v médiách hlavného prúdu mohol následne vystupovať len pomerne obmedzene.
Na okraj: Bob Woodward bol jedným z dvoch autorov článkov, ktoré viedli k pádu Richarda Nixona. Ten sa zvykne udávať ako svetlý príklad akejsi pozitívnej úlohy médií v kontrole politikov. Skutočnosť je o dosť komplexnejšia, aj temnejšia. Celá epizóda vyhovovala tým mocenským klikám, ktoré sa potrebovali zbaviť konkurentov v podobe mocných a pomerne nezávislých politikov, ako boli takmer všetci americkí prezidenti od čias Teddyho a najmä F. D. Roosevelta.
Nixon nebol žiaden baránok (koniec-koncov, práve jeho ľudia išli po Ellsbergovi), ale bol to politik s reálnou mocou, oveľa viac sa zodpovedajúci straníckym štruktúram a verejnosti ako Wall Streetu a okoliu.
Niežeby to bola umelá kauza. Len jednoducho sú dôvody na to, že Watergate je oslavovaný, kým o Danielovi Ellsbergovi a Pentagon Papers vie relatívne málo ľudí.
Nixonov prípad bol vzorovým aj pre budúcnosť: prezidenta sa dá odstrániť mediálnym škandálom. A, naopak, na zachovanie priazne médií potrebuje top politik používať obrovské množstvo peňazí, ktoré do nich pumpuje. A tie získa jedine tak, že sa predáva korporátnym zájmom. Kruh sa uzatvára.
A kto by bol len trochu nezávislý, ako Clinton (a bolo to naozaj len trochu), bude kruto mediálne rozbombardovaný.
Ellsberg na rozdiel od členov falošnej opozície, akú systém potrebuje na svoju legitimizáciu, po zvyšok života naozaj konzistentne varoval pred rôznymi politickými neprávosťami a nástrahami.
Silno ho napríklad znepokojovala možnosť incidentu vedúceho k jadrovej vojne (pamätajme, priamo kedysi pracoval na systémoch kontroly použitia jadrových zbraní).
A vystupoval proti politike agresívnych klík z Washingtonu a New Yorku. A to cez rôzne platformy (napr. Democracy Now) mimo médií hlavného prúdu.
Minulý rok takto ostro kritizoval americký konflikt s Ruskom prostredníctvom Ukrajiny. Americkú vládu v tejto súvislosti prirovnal k mafii.
Jednoducho, na rozdiel od armád nie veľmi inteligentných ľudí a niekedy priamo prostitútov v rôznych médiách či „nezávislých mimovládnych organizáciách“, ktorí sa niekedy oháňajú údajne americkým prístupom k transparentnosti a pritom slúžia značne temným záujmom, Ellsberg do konca života ostal analytikom aj morálnym človekom.
Nech mu je zem ľahká.
(Status na FB, 17. júna 2023)
