Aby „bojovali proti Rusku“.
Nedávno takto pustili na slobodu dokonca Ruslana Onyšenka, ktorý kedysi viedol „Batalión Tornádo“.
Jeho muži sú na Donbase spájaní s 80 zabitiami „nepriateľov“, ktorých našli kade-tade pohodených, so známkami najhoršieho mučenia: vykastrovaní, popálení a podobne.
Popri tom len tak kadekoho zobrali na ulici. Zajatcov držali napríklad pripútaných reťazou k železnej guli, niekoho dva týždne, niekoho niekoľko týždňov. Nadrogovaní ich znásilňovali a zajatcov nútili, aby sa znásilňovali navzájom.
To nie sú informácie „kremeľskej propagandy“, časť výpovedí čítal šokovanej ukrajinskej verejnosti v roku 2017 v priamom prenose vtedajší hlavný vojenský prokurátor. Viac-menej až po jeho zákroku došlo na spravodlivosť. Onyšenka a jeho ľudí dlho chránili, keď sa niekde ich vyčíňaniu niekto mocnejší postavil, alebo vznikali vzbury medzi obyvateľmi, premiestnili ich proste inde. (Nečudo, platil ich ten istý oligarcha, ktorý neskôr zaplatil Zelenskému väčšinu predvolebnej kampane, takže už len reputačne nemal záujem, aby sa to celé rozoberalo.)
Okrem toho obchodovali so zbraňami a iným tovarom na čiernom trhu. Vymieňali si medzi sebou úplne nechutné pedofilné esemesky.
Jeden z nich, Danil Ljašuk (Bielorus, ktorý konvertoval na islam a zapojil sa do bojov) sa pravidelne aj verejne chválil, ako rád ľudí mučí.
On a ostatní tých, ktorých len tak zbalili niekde na ulici, lebo sa im nepozdávali, mučili aj elektrošokmi, do kože im vypaľovali alebo nožom vyrývali rôzne znaky a podobne.
Vrcholom ich vyčíňania vraj bol únos desaťročného dievčatka kvôli výkupnému, ktoré potom po ich znásilnení zomrelo. Ale tu musím povedať, že na rozdiel od tých iných prípadov som nenašiel informáciu, či to potom ukrajinské orgány aj potvrdili.
Prípad v spomínanom roku 2017 vzbudil na Ukrajine rozruch, proti týmto mužom, ktorých predtým verejne chválil aj minister vnútra, sa postavili aj čestnejší ukrajinskí nacionalisti s tým, že to nie sú žiadni bojovníci, ale zvieratá.
Onyšenko dostal 11 rokov, jeho zástupcovia o niečo nižšie tresty.
V spomínanom roku 2017 sa tresty potvrdili, po tom, ako nejaký čas hrozilo, že dotyčných niekto z väzenia znovu vyseká.
O tom už sa svetová verejnosť nedozvedela, lebo okolo Ukrajiny bolo po roku 2014 veľmi zvláštne informačné vákuum. O politike či nacionalistoch sa do svetových médií dostalo veľmi málo, o takýchto prípadoch, ale napríklad aj o sociálnych nepokojoch, prakticky nič. Akoby sa aj mohlo v novom, dobrom, „proeurópskom“ režime niečo zlé diať.
No a tento rok sa dostali na slobodu najprv oni, zástupcovia už dávnejšie. A teraz aj tento zver. Podľa dekrétu prezidenta z 27. 2., ktorým sa umožňuje prepustenie aj ťažkých zločincov a ich vyslanie na front.
Samozrejme, vojenská užitočnosť niekoľko sto či tisíc ťažkých zločincov, ktorých takto prepustili, nebude veľká. Spoločenské škody potenciálne obrovské.
Celé to tiež len znovu upomína na obdobie bezprávia, ktoré nastalo po „Euromajdane“. Pamätáme si videá z Kyjeva, kde si ozbrojené skupinky za bieleho dňa delili teritóriá, so zbraňou v ruke (v tom najbizarnejšom prípade to bolo niekoľko desiatok ľudí, ale polícia nikde).
A nedialo sa to len tak ďaleko. V článku o celom prípade, ktorý pripojím v diskusii, sa spomína aj incident, keď sa miestny Pravý sektor v Mukačeve, neďaleko od Slovenska, rozpadol a dve frakcie si chceli deliť teritórium. Skončilo sa to streľbou medzi nimi navzájom a nakoniec aj prestrelkou s policajtmi (desať ranených, z toho šesť policajtov). Jedna z frakcií sa pri úteku zachraňovala aj tak, že si za rukojemníka zobrala 6-ročného chlapca.
Nikto nebol potrestaný, podobne ako v mnohých ďalších podobných prípadoch.
Ten Zelenského ťah mi pripomína vládnutie ďalšieho PR prezidenta. Václav Havel takisto pustil z väzenia množstvo zločincov, aj naozaj ťažkých. Priamo na ulicu. A postaral sa tak o šialené 90. roky.
A podobne pôsobil aj v iných oblastiach, má zásadný podiel na tom, že ľudia veľmi rýchlo stratili dôveru v štát a v politiku. Ale jemu to neprekážalo, lebo po tom, ako ho americké vládne štruktúry vypiplali do role „superdisidenta“, dostával aj v roli prezidenta exkluzívnu PR podporu.
Ako ďalší umelec-prezident, Zelenskyj, teraz.
Ono sa tak svojím spôsobom uzaviera kruh (aspoň ako optimista dúfam, že uzaviera) zásahov zvonka, ktoré tu pestovali „humanistov“ a „odvážnych bojovníkov“ tak, že z toho v niektorých momentoch neostal kameň na kameni.
K Ukrajine len pripomeniem, o čo tam ide: celý príbeh o tom, ako sa vraj slobodná demokratická krajina rozhodla ísť do NATO a napadol ju zlý sused, je nezmysel. A nehovorím to z pozície „putinofila“, ono je to naozaj, faktografický nezmysel.
Ukrajina nikdy nebola pro-NATO, ani nebola väčšinovo antiruská. Ale po násilnej zmene režimu v zime 2014 (režim nepadol pod tlakom demonštrácií, padol po násilnom obsadení budov bojovníkmi Pravého sektora a príbuzných formácií) došlo k násilnému potlačeniu časti politickej reprezentácie tak, že zloženie parlamentu prestalo odrážať politické preferencie obyvateľstva. Opozičné strany mali protiprávne zatvárané kancelárie vo väčšine regiónov, ich poslancov pred parlamentom bili, viacerým vypálili domy. Desiatky začali orgány úplne bizarne stíhať, na základe zvláštneho zákona o teritoriálnej integrite Ukrajiny. Za týchto okolností sa veľká časť opozície proste rozpadla.
Do toho tento nový režim nadviazal intenzívnu vojenskú spoluprácu so Západom. Veľa údajov je utajených, ale z dostupných zdrojov sa dá dozvedieť, že len čisto Británia v priebehu troch rokov po Euromajdane investovala 30 mil. libier do tréningu ukrajinských vojakov. Za takú sumu vyškolíte buď 100 tisíc radových vojakov (v cene 300 za kus) alebo 10 tisíc elitných príslušníkov delostrelectva, raketových vojsk, špeciálnych jednotiek a podobne.
A to už je nejaká sila.
Do toho sa kyjevský režim nijako netajil tým, že chce dobyť Donbas (ktorý sa odtrhol, iste s pomocou Rusov, ale na základe vcelku silnej miestnej vzbury, po tom, ako nelegitímny a nelegálny kyjevský režim začal prijímať zákony presne namierené proti jeho obyvateľom). Dobytie Donbasu by ale znamenalo, že Putin môže zabudnúť na pokojný politický dôchodok. V Rusku by to viedlo k značným otrasom. Presne, ako komentujú realistickejší pozorovatelia: Putin má vlastne len jednu opozíciu, a to nacionalistickú. A musí manévrovať, aby náhodou nenarástla.
Iste, Kremeľ má dosť šikovných ľudí, ktorí vcelku dobre vedia vytvárať „priateľské“ opozičné figúry, a teda verejný sentiment účinne manažovať. Ale aj to má svoje limity. Rozhodne to nefunguje tak, že všemocný ruský prezident riadi krajinu jednoduchým stláčaním gombíkov. Musí dbať na verejnú mienku a prevalcovanie Donbasu armádou, vyzbrojenou modernými dronmi, západnými raketami, slušne vyškolenými špeciálnymi jednotkami, by politicky mohlo prevalcovať aj jeho. (Nejdem už po x-tý raz detailne spomínať, že Rusko malo voči západnej expanzii aj celkom legitímne bezpečnostné námietky.)
Západ Putina cez kyjevský režim fakticky nútil niečo podniknúť. Zvolil si to, čo zvolil, je to krvavé a je to nešťastné, ale nevzniklo to vo vákuu.
Na tom nič nezmení ani americká, ani ruská propaganda. Ani kaviareň s jej perfídne naivným pohľadom, ani rasisticko-žlčovité skupinky, ktoré sú opačným extrémom a pre zmenu radostne omieľajú hocijaké nezmysly ruskej propagandy.
Vrátane toho, že na Ukrajine „vládnu fašisti“. Nevládnu tam fašisti, je to špecifický, pomerne autoritársky režim, aj keď sa väčšinou neviazal na jednu osobu, mocensky sa opierajúci o silno nacionalistické zoskupenia, ale robiť z Ukrajincov fašistov je rovnako nemiestne, ako mnohé nezmysly, ktoré šíri pre zmenu kaviareň.
A prečo to všetko? Pretože, ešte raz a znova: v Európe nemáme politikov, ktorí by boli bývali dokázali na jednej strane ukázať jasné mantinely Rusom, na druhej riadne pritlačiť na Ukrajincov a najmä odtiaľ vykopať našich priateľov spoza oceánu a ich spojencov.
Ekonomicky si to odtrpíme my, no bytostne, krvavo, si to odtrpia Ukrajinci a Rusi.
Správa o prepúšťaní zverov z väzenia je v tom chaose vlastne len taká drobnosť, ale nechutne symbolická.
(Status na FB 20. augusta 2022)
