Medzi Slovenskom a Nemeckom sa momentálne trochu roztvárajú politické nožnice (vyjadrenia Merza k slovenskej vláde plus „kauza Volkswagen“).
Ja mám k tomu dva postoje:
Prvý je osobný postoj k Nemecku dneška. V tej krajine som strávil 3 roky (našťastie v pomerne medzinárodnom študijnom prostredí, kde neboli zďaleka len Nemci).
Ak mám pravdu povedať, už som sa potom nikdy nechcel do tej krajiny vrátiť. Prekážali mi také hmatateľné veci, ako napríklad postoj Nemcov k deťom (nemajú ich radi).
Ale aj tá veľmi zvláštna mentalita: všetko musí byť tak nejak nalinajkované (ak je les taký, že tam môžete ísť, tak má často veľký nápis Erholungswald a sú tam vyasfaltované chodníčky, parky sú robené tak, že aj v „anglickom“ parku je všetko kruto splanírované, a v tom parku je niekedy jasne vyhradené, kde sa smú hrať deti). Napriek tomu, že sa takmer povinne usmievajú, v skutočnosti sú často silní skrytí neurotici.
Majú hrozne skostnatené myslenie a ich snaha mať všade určitý špecifický typ disciplíny a sklapnutia pred vyššími úrovňami hierarchie pripomína ako slávny text Jerome K Jerome (Traja muži na prechádzke, pokračovanie Troch mužov v člne), kde bol fascinovaný, v 19. storočí, nemeckým zmyslom pre Ordnung, tak nepríjemný fakt, že Tretia ríša, nediplomaticky povedané, nebola nejakou anomáliou.
Krajina zúfalo bez humoru, s veľmi málo príkladmi reálneho živého umenia (Američania, Briti, Francúzi, Rusi majú plejády povojnových autorov, skúste okrem Grassa vymenovať nejakého nemeckého reálne vplyvného románopisca ostatných 70 rokov alebo nejaké významnejšie filmy, s výnimkou pár kúskov od Wendersa či Herzoga).
A ak by nemali Frankfurtskú školu, tak hádam ani nemajú čo ukázať v povojnových sociálnych vedách (v protiklade s obrovskou predvojnovou tradíciou).
Pre mňa osobne nič, čo by sa dalo v oblasti kreativity porovnať s Britániou, Francúzskom, USA, Ruskom…
Na druhej strane – nemáme na výber. Nie je to len významný obchodný partner a investor, ale aj krajina pomerne rozvinutej vedy, ktorá je tam štedro financovaná, významná mocnosť.
S Nemcami jednoducho spolupracovať musíme. A ich vysokí úradníci, vedci, atď., sú aj spolupráci naklonení. V tomto je slovenská politika trestuhodná, extrémne zanedbávame reálnu, konkrétnu spoluprácu s Nemeckom (aj Rakúskom, mimochodom).
Nemyslím si, že by sme sa mali Nemcom klaňať (o to viac, že ich momentálna politická reprezentácia je žalostná, a, mimochodom, nie je to oveľa lepšie ani u ich politickej „alternatívy“).
Treba si pokojne aj smerom k nim občas povedať svoje.
Ale na druhej strane treba s ich inštitúciami, aj so zaujímavými jedincami z hocijakej oblasti života, proste spolupracovať (opäť, to isté platí pre vedľajšie Rakúsko).
Ešte raz: pragmaticky.
(Status na FB, 11. júla 2025)
Jedna odpoveď
Rozumné. Ale v tak obchode, ako aj politike a diplomacii, na komunikáciu treba vždy obidve strany a aj určitú predvídateľnosť. Merz sa od začiatku vybral cestou pomerne radikálnych gest. Nie je ešte o čo mu ide a pôjde. Ešte za čias Merkelovej si nemecká politika strážila svoj istý odstup od pro-vojenskej rétoriky. Bola to ešte línia razené od konca 2. svetopvej vojny, že Nemecko, ktoré môže už za 2 svetové vojny v 20. storočí, tak už sa dištancuje od vojenských avantjur a preferuje mierové spolunažívanie v Európe, ekonomiku a obchod. Ale ak Merz bude viesť Nemecko tak ako Macron Francúzsko, tak už teraz sa treba toho tandemu báť (obávať). Zoberme v úvahu lapidárnu ekonomický fakt ako od r. 2017 rastú náklady na zbrojenie vo Francúzsku. Kam toto strategické plánovanie investícii do zbrojenia asi vedie a dovedie? A čo iniciatívny Londýn? Čo (ich) „spolok ochotných“? Poliaci sú tiež a zas znova zblbnutí. Ešteže v Čechách Fiala asi skončí. Ale to všetko sa dosť, ba miestami až veľmi podobá na recidívu dejín, už zažitých nešťastných dejín 20. storočia.