Dlhšia, ale dôležitá poznámka, netýka sa zďaleka len Assangea
V utorok 20. februára bude britský súd rozhodovať o tom, či Spojené kráľovstvo Assangea vydá do USA, kde bol odsúdený na 175 rokov väzenia. V podstate bez ohľadu na to, ako súd dopadne, celý prípad predstavuje koniec jednej éry.
Éry, keď:
a) sa hnutie zdola vedelo rýchlo zorganizovať a postaviť mohutným štruktúram moci;
b) hnutiu pomohli masové médiá;
c) hnutie bolo postavené na odhalení reálnych, ľahko uchopiteľných faktov.
Racionálnym ľuďom prekážalo zatajovanie reality – masívne špehovanie vlastných občanov aj cudzích vlád, rutinné vystrieľavanie civilistov v krajinách rozvojového sveta, rozsiahle mučenie zajatcov a mnohé iné porušenia domáceho aj medzinárodného práva. Táto éra sa zrejme skončila. Len ťažko si predstaviť, že sa niečo podobné bude opakovať. Práve v tom je Assange významný, aj historicky. Samotný tvrdý postup moci v USA voči ľuďom, ktorí odhaľujú jej praktiky, výnimočný totiž nie je.
Veď len minulý týždeň v New Yorku odsúdili na 40 rokov väzenia bývalého pracovníka CIA Joshuu Schulteho. Ten poskytoval práve projektu Wikileaks rozsiahle informácie o tom, ako americké bezpečnostné zložky špehujú doslova všetko (od komunikácie ostatných vlád až po hocijakého občana, úplne bez ohľadu na nejaké zákony).
Odpoveď moci bola tvrdá. Vyšetrovanie mu pre istotu údajne dokázalo zhromažďovanie detskej pornografie (takmer štandardný postup, stačí si spomenúť na iných disidentov, napr. Scotta Rittera, akoby akurát medzi kritikmi režimu bolo disproporčne veľa pedofilov) a neoprávnené nakladanie s utajovanými materiálmi. V dnešnej zmenenej mediálnej atmosfére o ňom málokto vôbec informuje, svet sa v tomto od čias Snowdena či Manninga posunul, vo väzení tak zhnije ako v zásade neznáme telo.
Tvrdý postup voči nepohodlným ľuďom zo strany bezpečnostných zložiek, samozrejme, nie je ničím novým. V prvých povojnových desaťročiach mala napríklad FBI rozsiahly projekt s názvom COINTELPRO. V rámci neho rutinne psychicky ničila režimu nepohodlných ľudí sériami nepríjemných telefonátov, rozširovaním klebiet, nátlakom na blízkych, publikovaním očierňujúcich materiálov v médiách a podobne.
Projekt bol naozaj veľký, ale za všetky uvediem dva veľmi rozdielne a veľmi reprezentatívne prípady.
Jean Sebergová patrila v 60. rokoch k najznámejším amerických herečkám vo svete. Úspešná bola aj v Hollywoode, ale ešte väčšiu slávu jej priniesli titulné role vo filmoch francúzskej novej vlny (ako vo filme Na konci s dychom, kde hrala s Belmondom).
Elegantná, nežne vyzerajúca žena, bola zároveň pomerne citlivá na rôzne nespravodlivosti. A tak časť peňazí, ktoré zarábala, zvykla venovať napríklad spolkom na ochranu práv Indiánov a rôznym sociálnym veciam, vo voľnom čase sa rada pohybovala v spoločnosti ľavicových aktivistov. Nerobila zo seba žiadnu veľkolepú aktivistku, ale ako medzinárodne slávna osoba aj tak znepokojila šéfa FBI Hoovera. A to dosť na to, aby vydal príkaz, že má byť zaradená medzi ciele spomínaného programu.
Pracovníci štátu jej začali znepríjemňovať život rôznymi zlomyseľnosťami a okrem iného jej takmer neustále odpočúvali telefón, aj v Európe, kde sa väčšinou pohybovala (nahrávky sa zachovali v archíve, pozrie nižšie).
Najhoršie pre ňu bolo, keď FBI zariadila, že veľké noviny Los Angeles Times zverejnili klebetu, že čaká dieťa s jedným z vodcov Čiernych panterov, čo bola organizácia zameraná okrem iného na odpor, aj násilný, černochov voči vláde USA. (V skutočnosti dieťa čakala s jedným ľavicovým aktivistom z Mexika). Bleskovo sa šíriaca klebeta ju psychicky ničila (bolo to niečo, akoby ste dnes o niekom povedali, že čaká dieťa s nejakým vodcom ISIS – niežeby tie organizácie ako také boli podobné, ale z hľadiska imidžu u verejnosti to sedí). Dieťa sa jej narodilo predčasne a po niekoľkých dňoch zomrelo.
Nikdy sa cez jeho smrť nepreniesla, nasledujúcich deväť rokov sa pokúsila o niekoľko samovrážd, vždy na výročie smrti svoje dcéry. Až jednu dokonala. A tak sa v roku 1979 v Paríži skončila životná púť predstaviteľky nežných krások v sérii svetovo prelomových filmov.
Príbeh druhý: Martin Luther King. Mediálne manipulovaný človek o tom dnes ani nevie, ale King počas svojho života vôbec nebol tou všeobecne oslavovanou osobnosťou, akou je dnes. Medzi chudobnými v USA áno, aj medzi pokrokovými intelektuálmi vo svete, ale nie u americkej verejnosti hlavného prúdu. Nie nadarmo v jednom prieskume počas jeho života vyšiel ako „najnenávidenejšia osoba v USA“. Médiá ho ničili masovými náletmi. Ale to nestačilo. FBI ho rozsiahlo odpočúvala, v rámci čoho nahrali aj jeho aférky v hotelových izbách s aktivistkami. Pred tým, ako mal dostať Nobelovu cenu, mu služba poslala vyhrážku s ukážkami nahrávok, s tým, že ho mediálne zničia, ak pred prevzatím ceny nespácha samovraždu.
Americká mocenská elita ale nie je hlúpa, a tak po tom, ako Kinga, ktorý sa tlaku nepoddal, zabil sniper, ho postupne v médiách začali oslavovať ako významnú osobnosť. Takáto kooptácia pokrokových symbolov do služieb režimu je bežný a veľmi chytrý ťah.
O detailoch spomínaných prípadov vieme, pretože sa dostali na verejnosť. Napríklad archív časti aktivít programu COINTELPRO ukradlo komando kritikov washingtonského režimu v pomerne sofistikovanej operácii a mnohé časti programu tak boli postupne zverejnené, aj v niektorých mainstreamových médiách. (Samozrejme, aktivity FBI sa neobmedzovali len na psychologické operácie, často boli predprípravou na vraždenie nepohodlných ľudí, napríklad vodcov spomínaných Čiernych panterov.)
Aktivity proti režimu nepohodlným ľuďom dnes ale neprebiehajú zďaleka takto starodávne. Kritici režimu sú ničení všestranným, často veľmi dôsledným bojkotom cez zdanlivo nezávislé organizácie, takže majú problém uživiť sa. Jeden z najvplyvnejších spoločenských vedcov posledného štvrťstoročia David Graeber si pre svoje názory kritické k finančnému kapitalizmu po vytlačení z Yale nevedel nájsť v USA akademickú prácu a musel odísť do Británie (kde ho našťastie v Londýne prichýlili a vydal tam svoje úspešné knihy o histórii ľudstva aj modernej spoločnosti). Antisionisti ako Norman Finkelstein síce v médiách veľmi zriedkavo dostanú slovo, ale inak sú napriek svojej obrovskej popularite medzi pokrokovými intelektuálmi tvrdo ničení rozsiahlymi ohováračskými kampaňami. Nemajú šancu zamestnať sa napríklad v bežných akademických inštitúciách.
Oproti minulosti sa ale zmenili dve veci, a práve preto upozorňujem, že Assange predstavuje koniec éry:
Po prvé, jadro dnešných veľkých, médiami sprostredkovaných intelektuálnych debát nepredstavujú racionalistické, osvietenské osobnosti s prísnymi intelektuálnymi štandardmi typu Sartre, Foucault, Aron, Marcuse, Habermas, Daniel Bell, Lippmann a podobne. Najprv ich vystriedali pop intelektuáli typu Havel, Žižek, Christopher Hitchens a podobne. Ľudia živiaci sa produkciou pohodlných, ľahko zrozumiteľných klišé pre rozsiahle vrstvy kvázi-intelektuálov.
A tých dnes v podstate nahradili avatary ako Jordan Peterson a podobne.
Po druhé, vrstvy neprivilegovaných najprv atrofovali, okrem iného pod rozsiahlou masážou bulváru (a nielen toho oficiálneho), do armády lumpenproletariátu a následne do toho, čo máme dnes, v zásade je jedno, ktoré z nálepiek tomu dáte (konšpi scéna atď.)
V minulosti sme videli, ako rôzne „alternatívne“ príbehy vedel veľmi efektívne kooptovať Hollywood. Niečo podobné sa v ostatných rokoch udialo politicky, keď antiracionalistické spodné prúdy vedomia spoločnosti najprv vo veľkom digitálne prebublali na povrch, potom si časť establišmentu uvedomila, ako je to vlastne pre stabilitu systému neuveriteľne výhodné, poddaní si sami vyrábajú ilúzie odporu, ktorými sa uisťujú, že nie sú to, čo v skutočnosti sú. A ešte vytvárajú dokonale užitočnú schizmu v spoločnosti (a politika vždy potrebuje nejakú), a to medzi metropolitnými intelektuálmi na jednej strane, a týmto čosi na strane druhej. Vytvára to zdanie konfrontácie, sú v tom emócie, mobilizuje to ľudí jedného aj druhého tábora do nejakej činnosti, v zásade veľmi výhodnej pre tých, ktorí sú v hierarchii tohto neofeudalizmu na vrchných priečkach. Dokonalé.
Navyše, po tom, ako siete nasali obrovské množstvo štruktúry diskusií spoločnosti, začína ďalšia éra, keď časť týchto diskusií bude viac riadená cielenými zásahmi.
Samozrejme, ono to neznamená, že by celá spoločnosť stratila racionalitu a zdravú skepsu a rozdelila sa len na spomínané dva tábory. Ani zďaleka. Ale dané dva tábory v mnohých krajinách proste tvoria to, čo sa tvári ako verejná diskusia, a tak do značnej miery proste tvoria politiku.
A tak žijeme v spoločnosti, kde si inteligentný človek nájde veľmi rýchlo obrovské množstvo faktov o hocičom, vrátane faktov o politických udalostiach, a pre jednotlivca, ktorý sa pohybuje vo svete racionalistickej, osvietenskej atmosféry, je to príjemné, ale na politiku ako takú tieto fakty nemajú veľký vplyv. Pretože tieto intelektuálne skupiny sú z hľadiska spoločnosti, vrátane digitálnej masy, okrajové.
Nová nahnevanosť je nahnevanosť, ktorá vynáša do popredia nových lídrov typu Trump (masívne nové daňové výhody pre plutokraciu, podpora ostrého militarizmu, akurát nie vo východnej Európe, ale v podbrušku Ázie, aj zelená prenasledovaniu Assangea, po tom, ako ho tlmil Obama, čo bola jedna z mála jeho ako-tak progresívnych aktivít). A ešte sa to dá označovať za demokraciu, lebo veď nikto nemôže tvrdiť, že toto všetko nemá odobrenie masami.
Niekto to zlomyseľne nazýva idiokraciou, ale z hľadiska politického systému je podstatné, že tomu možno dať tú nálepku ľudovosti.
V tomto orwellowskom svete sa hocijaké bezvýznamné gesto podráždenosti voči úradnému nariadeniu pre dané masy stáva údajne aktom hlbokého odporu voči systému, a naopak, ich náprotivky si rochnia vo výlevoch klišé a emócií formulovaných síce politickým jazykom, ale zameraných najmä na hľadanie identity v mori svojich neuróz.
V tejto novej atmosfére už nie je veľa priestoru pre „staré“ aktivity typu odhaľovania faktov, ako to robili Wikileaks. Nový odpor už nie je odpor ľudí, ktorí reálne riskovali (ako Assange) tvrdé prenasledovanie, a tak si za svoje presvedčenie museli veľa aj fyzicky vytrpieť, podobne, ako lynčovaní či vraždení aktivisti tých 60. a 70. rokov v USA.
S novou dobou sa treba zmieriť, žijeme naozaj v radikálne iných podmienkach. A to sa ešte pritvrdí tým, ako sa nasadia určité veľmi centralizované stavidlá doteraz čiastočne veľmi voľnej digitálnej diskusii, čo asi pôjde veľmi rýchlo, ukážku sme si zažili za ostatné mesiace pri pokusoch o verejnú diskusiu o jednom konflikte, presnejšie jatkách.
A na novej skutočnosti nezmení vlastne nič ani to, ako dopadne utorkový súd pre Assangea. Éra sa už skončila tak či tak.
Ale aspoň si treba pripomínať, že bol aj iný svet, svet odvážnych, ktorých hnevali rozsiahle klamstvá či manipulácie v prospech ľudí, ktorých títo odvážni disidenti vnímali ako zlo. A že tí odvážni boli ochotní za svoje presvedčenie aj reálne riskovať úplne reálnu stratu slobody, prípadne priamo krk.
(Status na FB 18. februára 2024, titulok SLOVO)
