Koncert, ktorý sa bude v nedeľu konať v Bratislave, bude určite zážitkom sám osebe. Veľká šou na verejnom priestranstve pri moste SNP, s laserovými a ďalšími efektmi, asi bude pomerne veľkolepým divadlom. Tak, ako celé pôsobenie tohto človeka. Večne mladý Jean-Michel (znie to úplne neuveriteľne, ale narodil sa v roku 1948, čo by z jeho zjavu a pracovného výkonu sotva niekto hádal) dal v 70. rokoch svetu experimentálny album Oxygène, nahratý v malom domácom štúdiu. A pre hudobný svet aj bežných poslucháčov to bolo ako zjavenie.
Odvtedy až doteraz nahráva ďalšiu a ďalšiu hudbu a robí veľkolepé kreatívne koncerty pre ľudí vo veľmi rôznorodých častiach sveta, doslova pracuje na tom, aby hudba spájala.V mnohom je tak dobrým vyslancom širšej francúzskej kultúry. Kultúry, ktorá borila konvencie a bariéry a zmenila západný svet.
Kým renesancia patrila Taliansku, a vo výtvarných umeniach bolo neskôr vplyvné aj Flámsko a Porýnie, od 17. storočia sa čoraz viac prelomovej umeleckej aktivity sústredilo do bohatého, konsolidovaného Francúzska, kde sa stredomorská zmyselnosť miesila s obdivom ku klasickým formám antiky. A tak v časoch Descartesa prišiel na scénu aj Molière a Madame de la Fayette (prvý psychologický román), postupne sa ale na to nabaľovali ďalšie a ďalšie umelecké formy a v prudko sa vyvíjajúcom 19. storočí potom prišiel výbuch revolúcií v umení: Rimbaud a Verlaine písali básne štýlom, akým predtým nikto, Zola ukázal svetu, ako písať sociálne romány, Verne zase vytvoril žáner sci-fi, impresionisti zlomili konvencie vo výtvarnom umení.
A potom to už išlo: pointilizmus, expresionizmus, fauvizmus, futurizmus, dadaizmus, surrealizmus… Paríž sa stal stredom umeleckého vesmíru, útočiskom nepokojných kreatívnych duší západného sveta, po uliciach Montparnassu či Montmartru chodil Rumun Tristan Tzara, Rus Vasilij Kandinskij, Španieli Picasso a Dalí, neskôr Američanka Josephine Bakerová či polovičná Bulharka s arménskymi koreňmi Sylvie Vartan (pôv. Sylvie Vartanian), Belgičan Jacques Brel, imigrantskí synovia ako Charles Aznavour (arménske korene) či Louis de Funes (španielske), ale aj rôzni umelci na dlhých návštevách mesta na Seine, od Hemingwaya či Orwella až po ruské baletné hviezdy.
Francúzi vymysleli film – a nielen to: robili aj ako prví filmové triky (Méliès), neskôr vymysleli rôzne filmové trópy a žánre, ktoré potom vďačne kopíroval Hollywood. Aj inžinierskym dielam vedeli dať umeleckú formu (Eiffel). A popritom dokázali aj umenie či proste texty a kultúru analyzovať ako nikto pred nimi; niet divu, že väčšina katedier od USA po Rusko, ktoré sa venujú literárnej teórii či semiotike a príbuzným odborom, doteraz tak prominentne rozoberá francúzsky štrukturalizmus a postštrukturalizmus.
Ja osobne mám z povojnovej francúzskej kultúry rád tradičné šansóny (Montand, Brel, Bécaud, Aznavour), básne Jacquesa Préverta, a všetko možné z francúzskeho filmu – od akčákov s Delonom či Belmondom alebo Funesových komédií až po úplne súčasné filmy, ktoré sú stále veľmi nápadité a kreatívne, či už ide o komorné psychologické filmy alebo drsné snímky s kulisami imigrantských predmestí.
No a tiež si pamätám, ako som kedysi v 80. rokoch, keď som sa k nim prvýkrát dostal, nechápavo počúval kompozície od Jarreho, hudbu, ktorá bola značné iná, ako všetko ostatné. A taká – nadpozemská.
Prajem príjemný koncertný zážitok každému, kto sa v nedeľu pôjde na nábrežie pozrieť.
(Status na FB 11. mája 2024, titulok autor a SLOVO)
