Fraška pokračuje: von der Leyenová slávnostne podpísala memorandum o rozšírení dodávok plynu z Azerbajdžanu. A ešte k tomu slávnostne poznamenala, že si tak EÚ posilní dodávky od „viac spoľahlivých partnerov“. Rozumej, ako Rusko.
Priemerne rozhľadenému človeku asi nemusím pripomínať, že Azerbajdžan je takmer monarchiou, s demokraciou krajina nemá takmer nič spoločné. (Aby posilnil moc svojej rodiny, prezident pred piatimi rokmi dokonca vytvoril post viceprezidenta – a dosadil naň svoju manželku. V prípade, že by sa mu niečo stalo, by tak automaticky moc v krajine prevzal ďalší člen jeho rodiny.) O rozsahu korupcie, od najvyšších zložiek až po hocijakého policajta na ulici, sa rozprávajú legendy.
A s tou spoľahlivosťou dodávok to tiež nebude také skvelé, krajina má síce silného protektora v Turecku, ale leží v dosť nestabilnom regióne.
A jeho bezpečnosť a stabilita záleží v značnej miere aj od dobrých vzťahov… s Ruskom.
Mimochodom, von der Leyenová je veľmi zaujímavá postava. A pekný príklad toho, aká dôležitá je na najvyššej politickej úrovni personálna politika.
Hoci nenápadná, a v nemeckej politike nie veľmi úspešná, už dlho má zjavne ochranu dosť mocných kruhov. A v kľúčových okamihoch to vidno, pôsobí, akoby bola v zásade predĺženou rukou neoconov v Európe.
Medzitým sa únia teda teší, že namiesto nedemokratického Ruska nám ropu a plyn budú vo zvýšenej miere dodávať také výstavné demokracie, ako Saudská Arábia, Nigéria, Alžírsko, Katar či Azerbajdžan.
Ako v nejakej zlej komédii.
(Status na FB 19. júla 2022, titulok Slovo)
