Juraj Draxler: Dnešná hlúpa deklarácia

Nie, nie sú žiadne dôkazy, že ukrajinský hladomor bol genocídou. Poslanci NR SR môžu odhlasovať, čo chcú, ako to práve teraz odhlasovali v súvislosti s Ukrajinou. Ale dejiny sú dejiny, fakty sú fakty.

Naši poslanci sa zapojili do módnej vlny parlamentných deklarácií o hladomore v rokoch 1932-33. Ten bol nepochybne strašnou udalosťou. Ale bol genocídou, cieleným zabíjaním Ukrajincov? Proti tomu existujú tri jednoduché protiargumenty.

1. Rozsiahle hladomory mali medzi vojnami aj v iných častiach Sovietskeho Ruska, vrátane južnej časti samotnej ruskej časti štátu.

2. Nedajú sa nájsť písomné dôkazy, že režim vydával príkazy vedúce k tomu, aby bola časť obyvateľov náročky vyhladovaná.

3. Počet Ukrajincov v danej dekáde neklesol, ale na jej konci bol, naopak, väčší. Hlavným dôvodom nebola imigrácia z iných častí krajiny (hoci aj tá sa diala), ale zlepšenie životných podmienok v 2. polovici 30. rokov. Takže za „genocídneho“ Stalina počet Ukrajincov narástol.

O celej problematike som v minulosti písal už podrobnejšie a nebudem sa opakovať, kto chce, môže si k tomu nájsť materiály.

Štátna moc mala rôznu zmes motivácií (nemali radi konzervatívnych roľníkov, na druhej strane pracovnú silu potrebovali), ale na to, že by Stalin chcel cielene znížiť počet Ukrajincov, proste nie sú dôkazy. Samozrejme, tu nikomu nejde o dejiny; cieľom je dať nejakú lacnú facku Rusku. Aby sme sa navzájom odcudzili.

„Holodomor“ je pritom politizovaný dlhodobo. Už v časoch studenej vojny túto tému silno využívala americká propaganda s extrémne prestrelenými údajmi o počte mŕtvych. To sa deje aj v modernej histórii Ukrajiny, napríklad prezident Porošenko bežne opakoval mýtus o 10 miliónoch obetí (po ňom potom ďalší politici), hoci to samotní ukrajinskí historici dávno vyvrátili. Politizácia dejín je to najhoršie, čo sa pre ich chápanie dá urobiť. Lebo akonáhle nastúpi propaganda, už sa málokomu chce udalosti podrobnejšie študovať, veď je všetko jasné. Pritom ak nám má ukrajinský konflikt dať popud na zoznamovanie s dejinami, skutočne je s čím.

Toto územie má fascinujúcu prehistóriu: sovietski archeológovia v 70. rokoch objavili zvyšky 6-tisíc rokov starých mega osídlení (Nebelivka a ďalšie), čím značne prepísali dovtedajší pohľad archeológov, ktorí si predstavovali, že mestá v tomto období existovali len v oblasti Eufratu a Tigrisu. A najmä, že vtedajšie mestá boli súčasťou prísne usadených a hierarchizovaných spoločností. Mimo kruhov historikov a archeológov sa o tom málo hovorí, ale Ukrajina a jej náleziská sú jednoducho superdôležité pre pochopenie toho, čo sa dialo v období neolitickej revolúcie a nejaký čas po nej.

Samozrejme, zaujímavé je obdobie (Kyjevskej) Rusi, ale v niečom napríklad aj štúdium folklóru a národných povestí a legiend (niekedy sú veľmi podobné našim, napríklad majú až dvoch „Jánošíkov“) a národnobuditeľské obdobie 19. storočia, opäť aj pre paralely s tým, čo sa dialo u nás. A, samozrejme, tie chaotické, budovateľské, ale aj strašné prvé roky sovietskeho režimu. Mimochodom, o genocídy na území toho, čo je dnes Rusko, nie je až taká núdza (rovnaké je to v dejinách takmer hociktorého rozľahlého štátu).

Najkrvavejšou bola čerkeská. Tá bola naozaj strašná – ale keďže zvyšky Čerkesov, alebo presnejšie Adyghe, sa potom rozplynuli v Turecku a arabských krajinách, táto udalosť nie je politicky pre nikoho zaujímavá, a tak sa na ňu všeobecne kašle. Rusi ale boli aspoň úctiví k pamiatke tohto národa, ktorú uchovávajú v múzeách. A na samotnú genocídu upomína, bizarne, názov najpopulárnejšieho lyžiarskeho strediska Ruska. Krasnaja Poljana sa volá červená pre množstvá krvi Čerkesov, ktorých na tomto mieste cárske vojská zmasakrovali.

Niekde bola genocída naopak len plánovaná, ale nakoniec k nej nedošlo, keď si moc povedala, že už ju ani nie je treba. Ako keď sa za Kataríny II. najprv plánovalo vyhladenie Čukčov, ale potom sa to ukázalo logisticky príliš zložité a po čase sa s nimi vládna moc relatívne pomerila.

Históriu treba študovať preto, lebo je to v našej prirodzenosti. Chceme vedieť, kto vlastne sme, ako ľudský rod, ako sme sa vyvíjali, potrebujeme sa vidieť v zrkadle konania iných ľudí, v rôznych kontextoch a epochách. Preto históriu potrebujeme. Pošpiniť ju propagandou je tupé, nechutné a vôbec ničomu to nepomáha. Ako tá dnešná hlúpa deklarácia.

(Status na FB 20. júna 2023, titulok SLOVO)

(Celkovo 210 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 Responses

  1. S Draxlerom súhlasím . Len na doplnenie – treba rozlišovať „hladomor“ (teda iným slovom genocíd“ a „hlad“. Ten naozaj v rokoch 1932 – 1933 Sov. zväz postihol, resp. práve v týchto rokoch kulminoval. V nijakom prípade nebol etnicky zameraný. Samozrejme mnohé prejavy, ktoré ho po vnútropolitickej a hospodárskej stránke sprevádzali, môžeme kritizovať alebo odsudzovať. Ale sa treba zamerať aj na to, čo ho primárne spôsobilo. Išlo totiž o to, že svetová hospodárska kríza natoľko znížila ceny obilia, ktoré bolo jediným reálnym a na západe prijímaným vývozným artiklom ZSSR, že sovietske vedenie bolo nútené na splatenie dovozu západných technológií mimoriadne zvýšiť jeho vývoz za dampingové ceny. Prejavilo sa to drakonickou mobilizáciou všetkých vnútorných rezerv, vrátane obilia na osev v nadchádzajúcom vegetačnom období. Hoci sa takmer všade tvrdí, že ZSSR kríza nepostihla, bol to práve ZSSR, ktorý kríza postihla najkrutejším spôsobom.
    V tomto období zriadilo sovietske vedenie aj sieť „valutových“ obchodov Torgsin (po jeho vzore bol u nás zriadený Darex a Tuzex), ktoré v čase hladu predávali obyvateľom potraviny za zlato. Aj to slúžilo na mobilizáciu zdrojov na financovanie industrializácie
    O tom, že hlad postihoval celý ZSSR a nie len Ukrajinu sa môžeme dočítať vo vtedajších oficiálnych Izvestijách alebo z pohľadu cudzincov žijúcich v ZSSR v románe J. Weila Hranice Moskva. Tento román je založený na bohatej autopsii autora, ktorý tam vtedy pracoval ako prekladateľ.

  2. Absolútny súhlas s blogom i komentárom k nemu. „Jediným znalcom“ histórie a jej domácim entuziastickým príštipkárom chcem pripomenúť masakre domorodého obyvateľstva armádou USA vo vojne so Španielskom (1898-1900), ktorá mala za následok povstanie na Filipínach, počas ktorého Američania na báze rasovej argumentácie vyvraždili takmer štvrť milióna Filipíncov rovnako ako predtým takmer celý národ Seminolov na Floride (1816-1858 ). Aj keď počty zavraždených sú v týchto prípadoch nižšie ako v prípade sovietskej Ukrajiny, ak aj toto nebola genocída, tak potom neviem. Preto navrhujem zodpovedne prejednať a prijať v NR SR celkom logicky podobné deklarácie a desiatky ďalších, od druhej židovskej vojny s jasnými znakmi genocídy na oboch bojujúcich stranách za vlády cisára Hadriána (117-138 n.l.) , počas ktorej, opäť na báze náboženstva a etnicity, zomreli násilnou smrťou státisíce Grékov, Rimanov a Židov, i o sedem storočí pred ňou, keď Asýrčania plánovito vyvraždili takmer celý Elam a zbytky jeho populácie vysťahovali a rozptýlili. Odkazy na odbornú literatúru snaživým a servilným „historikom“ rád poskytnem. Čuduj sa svete, v prípade Filipín sú medzi nimi aj kriticky píšuci americkí autori. Ak je niečo na ľudskej povahe naozaj odporné, tak je to dobrovoľná servilita, ktorá nepozná mieru, a tej sme dnes svedkami vrchovatou mierou aj na Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter