Juraj Draxler: Cesta k slovenskému Majdanu vedie cez Korčoka

Myslím, že plán je v tejto chvíli jasný. Spraviť voľbami z Ivana Korčoka lídra opozície alebo dokonca prezidenta. Veď vyzerá slušne, pred kamerami až hanblivo. Taký Václav Havel. Alebo Júlia Tymošenková. To je správny ťah na voličov, ak ešte kandidáta dobre nepoznajú.

Potom čakať na vhodný moment. Možno to bude pár mesiacov, možno rok alebo dva. Napätie bude stále narastať. Pridá sa ekonomický tlak. A potom sa začnú zvolávať námestia. Herci a celebrity nezlezú z tribún celé dni. A prídu hostia zo zahraničia, podporiť protesty. A do toho demarše. A vlny znepokojenia z ďalších a ďalších správ, ako sa ide všetko zhoršiť a treba viac ľudí na barikády.

Bude to možné, pretože po čajovom Šimečkovi tu bude Korčok. Síce vnútri rovnako čajový, ale oveľa tvárnejší. Pripravený skoordinovať vytvorenie nejakej novej vlády. Tej správnej. To už sa o rovnováhe hovoriť nebude.

A bude mať na to podporu zvonku, pretože je rovnako ako Šimečka oddaný veľkej atlantickej myšlienke. Ak nie ešte oddanejší.

Myšlienke, že všade musia byť hamburgery, dolár a poslušnosť veľkému Bielemu otcovi vo Washingtone.

Tak to bude. Jedine, že by v 2. kole kandidát K. dostal konečne vysvedčenie, aké si zaslúži.

(Status na FB 25. marca 2024)

(Celkovo 298 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Bystrá strategická úvaha J. Draxlera k podstate veci. Treba uznať. „Majdanizácia“ slovenskej politiky je pokus ako nasadiť „obojok“ neposlušnému psovi. Ale ak si chceme pravdivo a dôslednejšie vysvetliť a povedať, ako to naozaj je (a to aj s dôležitým pozadím) tak je to boj silného zahraničného (globalizačného) veľkokapitálu (a ich slovenských exponentov, politických figúr) a domáceho slovenského kapitálu (a domácich politických figúr). Ten domáci slovenský kapitál sa sformoval postupným vývojom od privatizačných čias a od vynájdenia a naladenia (politického) mechanizmu súkromnej participácie na vyšťavovaní verejných zdrojov, skrátka na domácej rozkradačke alebo masívnom prilepšovaní si z verejného majetku a peňazí pod politickým krytím. Proti sebe teda stoja v nepomere dve formácie: 1. veľký zahraniční rozkradači (vysoko sofistikovaní a s podporu celého mainstreamu) a 2. slovenskí domáci rozkradáčikovia, ktorým ešte chýba a želá sa viac zbohatnutia (a proti ktorým kope v súčasnosti ešte aj zmanipulovaná a vtiahnutá do mainstramu za posledné roky RTVS). Prvá banda má navrch v objeme peňazí a v medzinárodnom ekonomickom i politickom formáte. Ale je zase absolútne cynická a pretvárka nie je dokonalá a ani dosť účinná. Druhá banda má mierne navrch v autentickej blízkosti korelácie s verejnou mienkou. Domáca banda je bližšie k občanom (väčšine občanov) a predsa len akosi aj dbá, aby aj pri bohatom dojení krávka nezahynula, t. j. štát nezahynul a ako tak stabilizovane fungoval. A práve o prevahu verejnej mienky a verejnej podpory občianstva (občanov) sa teraz bojuje.
    Keď by sa však podarilo pobláznieť väčšinu občanov „majdanizáciou“ Slovenska, ako receptom na prečistenie slovenskej politiky, nastala by katastrófa nielen pre niektorých domácich politikov a niektoré domáce politické strany (to by sme nejako prežili), ale bohužiaľ aj pre väčšinu občanov Slovenska, pretože by sme sa dostali rovno pod priamy vplyv tých síl, ktoré spôsobili (zavarili) a riadia z pozadia celý veľký problém Ukrajiny samej so sebou a s Ruskom. A to vari treba teraz niekomu z obyvateľov Slovenska? Chýba nám vari nejaký podobný druh „šťastia“? Ľudia intuitívne cítia kde asi je a bude menšie zlo a podľa toho sa orientujú a riadia. Nič lichotivé a pre nikoho (z oboch táborov), len prostá holá pravda, resp. tichá verejná pravda.

    Ale aj preto je v súčasnej situácii pred 2. kolom prezidentských volieb I. Korčok len ďalší falošný hráč (nový tromf) na politickej scéne z kategórie bezohľadnej pravice Mikloš, Dzurinda a ďalší. Už nech má P. Pellegriny aj (svoje) slabšie stránky, ale vychádza (vždy) lepšie a prijateľnejšie z tohto porovnania pre väčšinu občanov Slovenska, ktorí nestratili ešte elementárne zbytky zdravého (kritického) rozumu a historickej pamäte, že nič spojené s vojnou nie je pre obyčajných ľudí šťastím, ale vždy to dopadne ako veľké nešťastie. Akákoľvek vojna a aj podporovanie vojny je proti obyčajným ľuďom a v mene iných záujmov, vzdialených a cudzích ľuďom práce, ktoré sú nám (nedemokraticky) podsúvané a vnucované. Takže znova občania Slovenska (a to bez rozdielu kto je akej národnosti): rozum do hrsti (!) Zvážte čo a kto je – pre nás všetkých (resp. pracujúcu väčšinu) – menšie zlo. Svet nikdy ideálny nebol, nie je a nebude. Zostáva nám v určitých dôležitých situáciách tá voľba menšieho zla.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter