20. výročie otrasnej vojny pripadá na dnes, a aj keď ubehlo toľko rokov, ťažko a s trpkosťou za premárnené životy sa o tom číta, píše či premýšľa. Agresia v Iraku, lebo inak sa bezprecedentné porušenie medzinárodného práva americkými vojskami, ktorým pohotovo sekundovala britská armáda, nazvať nedá, bola hrubým konaním voči nezávislému štátu (a pritom si o režime Saddáma Husajna môžeme myslieť svoje). Ešte malá vsuvka – nemáte pocit, že sa svet z toho nepoučil a porušovanie medzinárodného práva sa aj naďalej pokrytecky meria dvojitým metrom?
Dnes, po dvadsiatich rokoch, zaznievajú aj priznania o tom, že nielenže sa tam nenašli žiadne zbrane hromadného ničenia, ale napríklad podľa bývalého inšpektora OSN „CIA klamala a príbehy o zbraniach v Iraku nedávali zmysel.“ Keby sme toto hovorili v roku 2003, keď som sa aj ja osobne zúčastnil na protivojnovom proteste v Žiline, tak by nás označovali za protivojnových štváčov, Husajnových trollov a bagdadských agentov. Nepripomína vám to niečo?
A výsledkom tohto dobrodružstva je zdevastovaný štát a niektoré zdroje uvádzajú iba 100 tisíc irackých obetí, iné 655 tisíc, ba niektoré aj viac. A v záujme čoho? Koho? A aby toho nebolo málo, tak sa do „irackého dobrodružstva“ zapojili i ďalšie štáty, medzi nimi aj Slovenská republika pod vedením Mikuláša Dzurindu a jeho pravicovej vlády, ktorej pozostatky by sme našli aj v dnešnej rozpadnutej vláde u nás. Prvé, čo sme po nástupe strany SMER-SD do vlády v roku 2006 urobili, bol pokyn predsedu vlády Roberta Fica na stiahnutie slovenských vojakov. No pre niektoré rodiny bolo už neskoro, pretože medzi padlými boli aj príslušníci Armády SR. Nezabúdajme na to!
Každej vojne je potrebné predchádzať, pretože toto nie je riešenie ničoho. Prináša len smrť, utrpenie a ruiny.
(Status na FB 20. marca 2023)
