Pýtajú sa ma niektorí, prečo nejdem protestovať proti Ficovi. Podobnú otázku som dostával v čase, keď sa na námestiach protestovalo proti Matovičovi a tiež som tam nechodil. Jedni aj druhí ma označujú za zbabelca. Majú na to sväté právo. Ja však mám tiež právo mať o sebe vyššiu mienku, ako len byť súčasťou davu. Mám právo byť odvážny, pretože byť odvážnym v dave nie je odvaha. Mám dostatok odvahy a nepotrebujem sa skrývať v anonymnom dave. Naopak, snažím sa od davu odčleniť a sebavedomo svoj názor povedať. Človek v dave má len sebavedomie davu. Počas jednej dávnejšej besedy v Košiciach sa na mňa osopil človek s výčitkou, ako si dovoľujem hovoriť o morálke, keď vediem nemorálny život. Vyzval som ho asi pred sto ľuďmi, aby mi to prišiel aj s dôkazmi povedať na pódium. Nešiel, tak som sa s mikrofónom vybral za ním. Muž zbabelo zutekal, prestala ho chrániť anonymita davu.
Keď som na pozvanie Vlada Oktávca a Juraja Nvotu rečnil v novembri 1989 na tribúne v Trnave, uvedomil som si neuveriteľnú ľahkosť a zároveň aj nebezpečenstvo manipulácie davu. Nezabudnem, ako pri vystúpení Jula Satinského nabudený dav začal postupne pískať, Satinský im pokojne rozprával príbeh, akoby stál na javisku v štúdiu S. Ibaže dav chce počuť rozvášnené heslá. Počas môjho vystúpenia som začal skúšobne volať: Dubček na hrad! (Dovtedy si to nikto netrúfol.) Po chvíli to opakovalo pätnásťtisíc ľudí.
Gustave Le Bon vo fenomenálnom diele Psychológia davu hovorí: „Dušu davu nikdy neovláda potreba slobody, ale potreba otroctva. Dav prahne po poslušnosti natoľko, že sa inštinktívne podrobuje tomu, kto sa prehlási za jeho pána… Väčšina jednotlivcov v dave nemá o ničom určitú a rozumnú predstavu. Sú neschopní viesť sami seba, a preto potrebujú vodcu, ktorý im poskytne hotové frázy, ktoré ich ušetria premýšľania.“
Priatelia, ja sa radšej budem venovať premýšľaniu. Komu sa to nechce, pokojne nech si chodí demonštrovať.
(Status na FB 27. januára 2024)
Jedna odpoveď
Súhlasím s pánom Banášom v dôležitej veci. Každý občan nech používa (svoju) vlastnú hlavu a nech si slobodne vyberie za čo a proti čomu chce alebo nechce demonštrovať. Nikomu druhému netreba nič nasilu a stádovite vnucovať. Každý má svoju hlavu a svoje myslenie. Všetky naše aktívne činy, ale aj (pasívne) nekonania majú určité následky. Ale dav a vyvolávaná (chaotická) davová psychóza ani zďaleka nie je vždy tým efektívnym a správnym riešením. Vzbura ulice je krajné riešenie občianskeho vzdoru, ak už nič iné nefunguje a po starom sa ísť už nedá. Tak sa to zomlelo v Novembri 1989.
V súčasnosti je to však trochu inak. Medzi sebou si vybavujú svoje politické účty dve politické formácie (definícia nahrubo) – domáca a zahraniční protagonisti (ultraliberálni „progresívci“). Každý z nich (z týchto táborov) má svoju vlastnú pravdu, ale žiadna sa neprekrýva úplne s pravdou bežných občanov a malých a stredných podnikateľov. Tá pravda je rozdielna, stranná a stranícka. Sledujú sa rôzne záujmy. No a do toho klbčenia rádo by ten, kto teraz ťahá za kratší koniec, vtiahol „ulicu“. „Hlas ulice“ je prostriedok a nástroj, ktorý sa chce použiť na zvrat (šokovou terapiou) výsledku posledných demokratických volieb. Treba však vidieť a chápať, že takto post factum mobilizovaný hlas ulice sa tak dostáva do (účelovej) kolízie s samotnými poslednými demokratickými voľbami a ich verdiktom. No a to (tiež) nepredstavuje čistotu „demokracie“, ale zlovestné účelové chovanie pre demokraciu (tiež) nebezpečné.
Z druhej strany, je však užitočné a majúce zmysel tiež povedať, že ani nová vládna koalícia vzídená z posledných volieb by nemala sa uchyľovať k úzko-účelovým riešeniam (napr. v téme novelizácie Trestného poriadku a Trestného zákona), ktoré posúvajú (a vrhajú) občiansku spoločnosť niekam dozadu, kde už v minulosti bola a (len) návrat k starým poriadkom a (deformovaným) praktikám je tiež nežiadúci a (sociálne) škodlivý. To neodsúhlasí ani väčšina rozumných občanov.
Občianska demokratická spoločnosť potrebuje („ako soľ“) vládu poriadku, zákona a spravodlivosti. Na rozdiel od toho, oligarchická demokracia si vystačí so svojím politickým vplyvom (lobbingom) a korupciou (kde všetko sa dá kúpiť, všetko má svoju cenu v peniazoch, žiadne humánne a sociálne princípy nie sú prekážkou a nie sú nad peniazmi). Tým sa však líši civilizovaná občianska demokracia od utilitaristickej oligarchickej demokracie, ktorá slúži len bohatým (a najbohatším), ale ostatná spoločnosť (bežných občanov) je tým škaredo a ťažko dotknutá a denno-denne poznamenávaná v praxi spoločenskej reality. No a na to si treba (tiež) dať veľký pozor. Čo a ako politici zasejú, taká úroda čaká občanov a občiansku spoločnosť. A Slovensko má dosť neduhov (ktorými už dlhodobo trpí), netreba k nim ešte viac pridávať.
Dokolečka opakujeme – niet dosť právnej istoty, transparentnosti a stability práva, výkon spravodlivosti je tak deformovaný, nedôveryhodný a nespoľahlivý, že spravodlivosť nie je spojenec občanov ale skôr ich (zrádny) nepriateľ. Ale tu niečo nefunguje (ako by malo), proklamovaná teória a reálna prax sa divne rozchádzajú. Takže je niekde (zakódovaná) zrada právneho systému. A niet ani žiadnej dôveryhodnej autority, ktorá by tento marazmus vedela a chcela (reálne) napraviť. Miesto toho sa ponúka zrakom občanov na politickej scéne miestna politická vojna dvoch proti sebe idúcich politických táborov, pričom obaja majú riadne za ušami. V hre je veľa nečistoty. Preto mnohí občania volia k tomu odstup a zdržanlivý postoj, nikomu zvlášť nefandia. Je krátko po voľbách a konfrontačná situácia sa ešte len vyvíja. Občania sú (len) diváci, ale niečo sa predsa len mení. Už sú to viac pozorní a všímaví diváci.