Gyimesi György: Takto zdevastovaná kultúra nevyzerá!

Včera (9. 10. 2026) sa v Slovenskom národnom divadle uskutočnila premiéra operety Čardášová princezná s famóznou Jolanou Fogašovou v hlavnej úlohe.

A nebola to len obyčajná premiéra. Bola to ďalšia poriadna rana medzi oči všetkým progresívnym hlasom, ktoré s obľubou vykrikujú heslá o devastácii, likvidácii či konci kultúry na Slovensku. Koľká už v poradí? A koľko ich ešte bude treba, aby si všimli, že kultúra stále žije?

Plné hľadisko, fantastické výkony na javisku, nadšení diváci a neutíchajúce standing ovations. A predovšetkým niečo, čo si zaslúži osobitné uznanie – návrat žánru, ktorý na doskách SND tak veľmi chýbal. Žánru, ktorý má svoje čaro, tradíciu a schopnosť prinášať ľuďom radosť.

Presne takto vyzerá výsledok práce kompetentných ľudí – kompetentných v pravom zmysle slova. Ľudí, ktorí namiesto veľkých vyhlásení ponúkajú veľké umelecké zážitky. A ktorí, našťastie, vedia, že divadlo sa nerobí pre tlačové konferencie, statusy ani ideologické manifesty, ale predovšetkým pre diváka.

Nie, priatelia. Takto zdevastovaná kultúra naozaj nevyzerá. Takto vyzerá kultúra, ktorá žije, dýcha a dokáže nadchnúť.

To len niektorým zjavne prekáža, keď sa darí aj bez ich potlesku. Najmä tým, ktorí sa akosi naučili žiť viac z kultúry než pre kultúru. Tým, ktorí ju namiesto umenia zaťažujú ideológiou a vznešenými rečami o jej záchrane, pričom sa až príliš často zabúda na otázku, komu táto záchrana vlastne prináša úžitok. Lebo keď sa z kultúry stane nástroj ideologického boja a prerozdeľovania peňazí, umenie sa ľahko ocitne až na druhom mieste.

A potom príde jeden večer v divadle. Plné hľadisko, skvelé výkony a spontánny potlesk. A všetky veľkolepé reči o konci kultúry zrazu akosi strácajú na presvedčivosti.

Ukazuje sa totiž, že kultúra nepotrebuje nekonečné lamentovanie o vlastnom zániku. Potrebuje ľudí, ktorí ju tvoria, divákov, ktorí ju milujú, a priestor, v ktorom môže slobodne rozkvitať.

Ďakujem za nádherný umelecký zážitok, všetkým účinkujúcim za ich talent, energiu a profesionalitu a tvorcom za pripomenutie, že skutočné umenie nepotrebuje kričať, aby bolo počuť. Pretože kultúra sa nezachraňuje krikom o jej konci. Zachraňuje sa tým, že sa tvorí, žije a odovzdáva ďalej.