Bola som si pozrieť dva filmy o Ondrejovi Nepelovi. Ten najlepší je už dávno nakrútený – dokument O co tančil Ondrej Nepela, no „tvorcom“ sa zachcelo ponúknuť na tanieri to, čím kŕmia publikum už štvrté desaťročie: oslobodili sme vás od toho strašného režimu, vidíte, v čom ste žili?! Ondrej Nepela im iba (nechtiac) poslúžil. Podobné je to takmer vo všetkých „dielach“, ktoré tak hojne ponúkajú publiku – pars pro toto Karol Duchoň. V dokumente O co tančil Ondrej Nepela sa mi páči spomienka trénerky Hildy Múdrej: ako na prvých majstrovstvách sveta, kde Nepela ako pätnásťročný štartoval, ho predstavovala všetkým dôležitým ľuďom. „Bol a je v tom aj kus diplomacie,“ povedala. „Tí rozhodcovia boli všetci moji známi, ja som s nimi korčuľovala, keď som bola ešte mladá…“ Trénerka v ňom nevidela výnimočný talent, ale bol, podľa nej, usilovný, poslušný. Stavila na neho a vyšlo to. Pre nás, jeho rovesníkov, bol spolu s Hankou Maškovou, idolom, hviezdou. Aj tí funkcionári, ktorí prechádzajú z filmu do filmu ako totálni blbci bez vkusu a rozumu, ho hýčkali. Manžel pani Múdrej spomína, ako im primátor Bratislavy po majstrovstvách sveta, keď prišli s titulom, ponúkol vybrať si byty, lebo nevedel, čo by im od radosti dal. A ako po posledných majstrovstvách boli všetci dojatí. „Starý pán Husák tam všetkých bozkával…“ Tie filmy, ako takmer všetko, čo „spracúva“ minulosť, nie sú hodnoverným dokumentom, ale iba správou o mentálnom svete tvorcov. Ktorí sa boja! Pretože čo, ak by tu, nebodaj, zase prepukol socializmus – hoci aj s ľudskou tvárou?! Vidíte, čoho by ste sa dožili?! Áno, mali sme aj úspešných ľudí, aj vynálezcov, aj vlastné potraviny, aj fabriky… ale za akú cenu?! Je to smiešne, ale je to tak.
(Status na FB, 13. mája 2026)
