
K predmetnej téme som sa vyjadroval už viackrát. Dnes to pre zmenu skúsim kratšie.
Začiatok štátneho prevratu v Československej socialistickej republike (ČSSR) nebol žiadnym spontánnym spoločenským pohybom. Tento proces bol dôsledkom – a to dôsledkom zvolenia Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ).
Bol to Michail Gorbačov, kto prišiel s naivnými predstavami ,,glasnosti a perestrojky“, čiže ,,otvorenosti a prestavby“ riadenia Sovietskeho zväzu. Bol to práve Michail Sergejevič Gorbačov, kto spustil proces odbúravania neefektívneho, preideologizovaného a zbyrokratizovaného štátneho aparátu s cieľom modernizovať Sovietsky zväz, ktorý čoraz hlbšie upadal do hospodárskej, kultúrnej i ekonomickej krízy.
Tento proces namiesto modernizácie a oživenia ZSSR však priniesol jeho nekontrolovateľný rozvrat. Vďaka čiastočnému odbúraniu prísnej mediálnej cenzúry a centrálne naordinovanej snahy o vypočutie názorov občanov zo strany úradujúcich príslušníkov komunistickej strany sa mohla verejne prejaviť obrovská celospoločenská nespokojnosť s panujúcimi pomermi.
ZSSR sa tak dostal spustením týchto procesov do obrovskej mocenskej i riadiacej krízy. Časť jeho občanov požadovala riešenie svojich národnostných práv, časť žiadala zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, časť sa dožadovala pravdivých informácií k témam, o ktorých bolo zrejmé, že im vedenie štátu klame (napr. téma nehody jadrovej elektrárne v Černobyle). Ďalší občania požadovali omnoho väčšiu dostupnosť spotrebného tovaru, prípadne prichádzali s rôznymi sociálnymi a ekologickými požiadavkami.
Gorbačov tak spustil procesy, ktoré nedokázal uriadiť. V dôsledku svojej prvoplánovej dobrosrdečnosti a naivity spustil rozkladné procesy nielen vo vnútornej, ale aj v zahraničnej politike ZSSR. Jeho ochota podporiť rôznych jemu naklonených politikov v satelitných komunistických štátoch strednej a južnej Európy vyústila až do pádu Berlínskeho múru. Následné zrútenie vlády komunistických strán tak už bolo iba dôsledkom Gorbačovovej politiky, ktorá sa nakoniec dotkla aj jeho vlastnej vlády v Sovietskom zväze.
Ak chceme hovoriť o demokratizačných procesoch v Československu na konci 80-tych rokov, musíme ich vnímať v kontexte vtedajšej geopolitickej situácie. Uvoľnenie neprišlo z námestí kdesi v strednej Európe. Neprišlo ani v dôsledku študentských protestov, ktoré u nás koordinovali príslušníci Štátnej bezpečnosti… ale vďaka naivite a dobrosrdečnosti šéfa Sovietskeho zväzu a jeho neschopnosti transformovať spoločensko-ekonomické pomery štátu, ktorý riadil.
Skutočnosť, že spoločenská atmosféra v ZSSR ako aj v jeho stredo- a juho- európskych satelitoch dozrela až do revolučnej situácie, bola, samozrejme, hlavným dôvodom, prečo Gorbačov so svojimi reformačnými predstavami neuspel. Komunistické vlády bývalého východného bloku si nahromadili priveľa problémov, ktoré nechceli alebo nevedeli riešiť a ktoré ich nakoniec dobehli.
Nekontrolovateľnej zmene komunistického režimu v ZSSR mohla v danej situácii zabrániť už iba vôľa použiť armádu a všetky silové zložky štátu na potlačenie formujúcej sa politickej nekomunistickej opozície. Gorbačov však nemal pod úplnou kontrolou ani silové zložky štátu… a tak jeho vláda skončila súčasne s rozpadom celého Sovietskeho zväzu.
Komunistické vlády satelitných štátov ZSSR stratili moc ešte pred definitívnym rozpadom Sovietskeho zväzu na konci roku 1991. Bol to však dôsledok straty podpory z mocenského centra daného bloku – a to bolo v Moskve. Aj – ak nie hlavne – na tieto súvislosti by sme si mali spomenúť, keď chceme spomínať na to, ako prišlo ku zmene vládneho – komunistického – režimu u nás. Lebo nič sa nedeje len tak a už vôbec nie kvôli študentským demonštráciám.
PS: Do komentára pridám odkaz na svoj starší text súvisiaci s výročím 17. novembra, kde som sa venoval najmä pomerom v Československu.
(Status na FB, 18. novembra 2026)
Môj komentár k 17. 11. z roku 2022.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008