Svätá stolica súhlasila s dočasným zrušením 15. septembra ako dňa pracovného pokoja v Slovenskej republike. Na prvý pohľad znie táto správa ako úspech nášho rezortu zahraničných vecí, ktorý viedol sériu diplomatických nót a konzultácií s Vatikánom. Lenže celá záležitosť má aj iný rozmer. Neznie vám absurdne, že nejaký cudzí štát musí láskavo dovoliť, aby si vraj suverénna Slovenská republika určovala vlastné štátne sviatky a dni pracovného pokoja?
Generálny prokurátor Maroš Žilinka bol dokonca taký agilný, že ešte pred oznámením Svätej stolice inicioval podanie na ústavný súd, či rozhodnutie vlády neporušuje Ústavu SR. Zaujímavé, že sa pán Žilinka nezobudil skôr a nedal preskúmať, či vôbec samotné Vatikánske zmluvy neporušujú Ústavu SR, konkrétne čl. 1 ods. 1, ktorý hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadne náboženstvo. Ale keďže pán Žilinka je bývalý člen KDH, ktoré bolo vždy lojálnejšie k Vatikánu ako k Slovensku, motiváciu si nemusíme domýšľať.
V susednej Českej republike tiež prebieha pokus o prijatie Vatikánskych zmlúv, no proti sa postavila nielen skupina senátorov, ktorá podala návrh na preskúmanie ústavným súdom, ale aj samotný prezident Petr Pavel, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že „zmluva nie je v súlade s ústavou a zavádza privilegované postavenie katolíckej cirkvi“.
Všimnite si ten obrovský rozdiel v porovnaní so Slovenskom, kde najvyšší ústavní činitelia pestujú dlhodobo vysoko nadštandardné vzťahy s katolíckou cirkvou, prezident od začiatku vyslovene nadbieha tejto cirkvi, zaviedol pre Prezidentský palác dokonca katolíckeho kaplána, oslavoval vo Vatikáne 25. výročie podpisu zmluvy so Svätou stolicou a podobne.
Už predchádzajúcim prezidentom som vyčítal, že chodia do Vatikánu len na imidžové propagačné návštevy pobozkať prsteň moci (lebo sa to veriacim páči) a údajne priniesť od „Svätého otca“ (čo je opäť katolícke, nie civilné oslovenie) posolstvo, akoby ho nepočúvali z Námestia sv. Petra každú nedeľu. Ale prezident by tam mal chodiť predovšetkým ako suverénna, nadstranícka a nadkonfesionálna hlava štátu, ktorá jediná má oprávnenie otvoriť otázku revízie Vatikánskych zmlúv – aby sme sa nemuseli donekonečna zakaždým doprosovať Svätej stolice, či smieme zmeniť vlastné zákony. Nikto to dosiaľ neurobil, hoci vieme, že sú pre Slovensko nevýhodné, prinášajú množstvo praktických problémov a opakujem – sú aj protiústavné.
Premiér po novele ústavy vyhlásil, že rešpektuje, že máme medzi sebou aj ateistov. Ja ten rešpekt nevidím. Nevidím dokonca ani rešpekt k iným náboženstvám. Podľa posledného sčítania ľudu je na Slovensku takmer štvrtina ľudí bez náboženského vyznania. Napriek tomu ich zástupcov (napríklad z najväčšieho a najstaršieho združenia svetských humanistov Prometheus) napriek opakovaným žiadostiam neprijal ani jeden prezident, ani jeden predseda vlády, hoci priazni štátnych orgánov sa tešia aj marginálne cirkvi ako jehovisti či baptisti. Počet katolíkov klesol, no ich privilégiá stúpli.
Aj preto si dovoľujem tvrdiť, že čl. 1 Ústavy SR je v podmienkach súčasného klerikalizmu prakticky bezcenný. Ateisti, agnostici, sekulárni humanisti a iní občania bez náboženského vyznania tvoria dnes „miliónovú armádu“, ktorá má svoje vlastné duchovné, morálne a etické potreby, svoje problémy a starosti s diskrimináciou na rôznych úsekoch verejného života. Napriek tomu sú ignorovaní alebo dokonca vysmievaní, hoci sú takými istými občanmi, platia tu dane a majú svoje práva, ktoré sú im upierané (napríklad v zastúpení rôznych štátnych komisií, v priestore pre duchovné príhovory vo verejnoprávnych médiách a podobne).
Táto vláda kladie dôraz na to, že robí suverénnu zahraničnú politiku. Ale suverenita by sa mala uplatňovať tiež na všetky štyri svetové strany – nielen voči Bruselu, ale aj voči Vatikánu. Vláda by mala so Svätou stolicou rokovať nielen o výnimke, ale o obnovení nášho suverénneho práva určovať vlastné štátne sviatky.
(Status na FB, 18. októbra 2025)
