Za tých 31 rokov, čo existuje tento štát, som nezažil v slovenskej politike falošnejšiu osobu, akou je Zuzana Čaputová. Človeku sa až zastavuje rozum nad tým, kde berie táto žena, ktorá sa počas celého svojho päťročného mandátu napriek početným výzvam nedokázala ani slovkom zastať väzňa svedomia Juliana Assangea, ktorá sa nikdy nevyjadrila k dehumanizujúcej vojne v Jemene, ktorá nikdy neodsúdila genocídu v Gaze, kde berie táto hovorkyňa cudzích záujmov tú drzosť kázať vládnej koalícii o ľudskosti a vyzývať premiéra, aby sa šiel pozrieť ďalej ako za Užhorod. Myslíte si, že by táto nesmierne pokrytecká a zbabelá osoba nabrala niekedy odvahu ísť sa pozrieť čo i len na hranicu Gazy, keď doteraz v sebe nepozbierala ani len tú štipku statočnosti, aby sa aspoň slovkom zmienila o desivom masakrovaní palestínskeho obyvateľstva, ktoré odsudzuje celý svet? A práve táto žena, ktorá sa čoraz arogantnejšie správa, akoby vo funkcii hlavy štátu zastupovala iba liberálov, bude vládu poučovať o tom, že jej rozhodnutia musia byť prospešné pre všetkých občanov?
Je hanebné pre Divadlo P. O. Hviezdoslava a dehonestujúce pre prezidentku republiky, že si urobili z tohto niekdajšieho kultúrneho svätostánku progresívne Pasienky, na ktorých nesmierne prízemným a demagogickým spôsobom zabávajú svoje publikum. No najhoršie zistenie za ten uplynulý čas minimálne od predčasných volieb je fakt, že Slovenská republika v súčasnosti nemá hlavu štátu. Zuzana Čaputová už dávno ani len nepredstiera nadstraníckosť, zlyháva vo funkcii arbitra politických sporov, stala sa otvorenou hovorkyňou opozície a my ju za túto nadprácu ešte aj štedro platíme. Tie zvyšné mesiace vo funkcii sú už len varovným a odstrašujúcim príkladom, ako sa nemá vykonávať funkcia hlavy štátu a ako by to vyzeralo, keby ju vystriedal jej ideologický i mentálny nasledovník Ivan Korčok. Na takúto hanebnú činnosť prezidenta naozaj nepotrebujeme. Po Kiskovi a Čaputovej nikdy viac nesmieme dopustiť, aby Prezidentský palác obsadil takýto rezident zahraničných záujmov a extrémne polarizujúce indivíduum, ktoré sa ani len nesnaží zmierniť celospoločenské napätie a zmieriť obyvateľov Slovenskej republiky.
Už včera som vysvetlil, aké hlúpe je obviňovať šéfa diplomacie, že rokuje a nebojuje. Najnovšie sa k opozičnej hystérii zo stretnutia Juraja Blanára so Sergejom Lavrovom poslušne zaradila aj Zuzana Čaputová (výraz „poslušne zaradila“ je adekvátny vzhľadom na to, že ona už ani nemá vlastné autonómne vyjadrenia, iba podporuje tie opozičné). Nechala sa počuť, že toto stretnutie nás vraj nepriblíži k spravodlivému mieru. A čo nás k nemu privedie? Vyslanie slovenských vojakov na Ukrajinu, ktoré si v duchu tak veľmi želáte? Alebo faktické odzbrojenie slovenskej armády, na ktorom ste sa svojou hanebnou pasivitou pri kriminálnom vystrájaní vtedajšieho ministra obrany Naďa ako „hlavná veliteľka ozbrojených síl“ podieľali aj sama? V čase, keď tie najprestížnejšie svetové denníky odhaľujú rad za radom, ako Spojené štáty vybudovali na Ukrajine sieť vojenských a spravodajských základní na hraniciach s Ruskom a desať rokov vedú proti Ruskej federácii tichú vojnu, ako Západ torpédoval najvýhodnejšiu mierovú zmluvu pre Ukrajinu, ako Nemci priznali, že západní vojaci sa podieľali na útokoch na ruské pozície – by som čakal aspoň nejaký realistický posun v rétorike, ktorý by zohľadnil, že túto blamáž dokážu vyriešiť len mierové rokovania. Nie, Zuzana Čaputová sa bojí mieru ako čert kríža, preto opakuje nezmyselnú mantru, že Rusi (ktorí sú navyše momentálne vo víťaznej ofenzíve) sa musia najprv stiahnuť. Takto hovorí len pokrytec, ktorý si želá pokračovanie vojny, a preto zámerne ignoruje realitu.
Nikto neobviňoval Ivana Korčoka, keď bol pred dvoma rokmi ako minister zahraničných vecí v Saudskej Arábii rokovať o svojej ponuke obnoviť politickú (sic!!!) a obchodnú spoluprácu s jedným z najkrvavejších režimov na tejto planéte, neporovnateľne horším ako je ten Putinov. Hegerovi, Naďovi, Šimečkovi a Čaputovej neprekážalo ani to, že saudskoarabská tyrania v tom čase viedla krutú vojnu proti Jemenu. Dôvod je jasný. Táto absolutistická monarchia, v ktorej sú stále bežné verejné popravy a nepriateľov režimu buď rozštvrtia alebo zaživa zalejú do asfaltu, je spojencom Spojených štátov. A presne takto sa správa vazal – pýta si povolenie od svojho pána. Čaputová, Šimečka a Korčok jednoducho zúria, že Slovensko už nie je vazalom a správa sa suverénne.
Postoj opozície a jej hovorkyne Zuzany Čaputovej je mimoriadne hlúpy už len z toho dôvodu, že sa nepýtajú na obsah rozhovorov, ale škandalizujú iba to, že k stretnutiu vôbec prišlo. Týka sa to aj novinárov, ktorí si zjavne nerobia svoju prácu. Keďže stretnutie iniciovala ruská strana, mňa by naozaj zaujímalo, čo bolo jej motiváciou a aké sú závery z rokovania. Ale naši novinári sú povestní tým, že nedokážu klásť podstatné otázky, čo je základom dobrej žurnalistiky, nie bezduché hejtovanie. Lavrov napríklad v tureckej Antalyi zopakoval, že o dobrú vôľu na mierové rokovania ruská strana nemá núdzu a poukázal na jej neprítomnosť z druhej strany. Západ by mal pochopiť, že na Ukrajine urobil chybu, ale Rusko mu nebude brániť v tom, aby ju napravil sám a zachránil si tvár. Keď budú západní politici zasa raz klamať, že Rusko nechce rokovať, pripomeňte im napríklad tento výrok, hoci ich už (najmä zo strany samotného Vladimíra Putina) bolo neúrekom.
Mňa osobne najviac zaujal moment, keď Lavrov povedal, že Švajčiarsko, ktoré bolo vďaka svojej neutralite tradičným miestom mierových rokovaní, už túto svoju komparatívnu výhodu dávno stratilo, keďže sa postavilo do prvej línie boja proti Ruskej federácii. Naznačuje tým vari, že by takýmto priestorom na mierové rokovania mohlo byť Slovensko? Možno nie, ale nedozvieme sa to, kým si nezačneme klásť správne otázky. Ja som takúto možnosť navrhoval premiérovi už dávnejšie.
V každom prípade politická komunikácia vyspelého štátu by mala mať určitú úroveň a spor by sa mal viesť o podstatných témach, nie vulgarizovať ho vyrábaním škandálu z toho, že niekto o niekoho zavadil na medzinárodnom fóre a že dvaja šéfovia diplomacií si robia svoje úlohy, ktoré majú v popise práce. To je skutočne primitívne a vypovedá to skôr o úrovni našej opozície a najmä dočasnej obyvateľky Prezidentského paláca. Tá má totiž v Ústave SR napísané, že má zastupovať navonok Slovenskú republiku, a nie Spojené štáty. A rovnako tvorcovia nášho základného zákona štátu pod „navonok“ nemali na mysli, že ju má zastupovať len voči Západu. V globalizovanom svete je neudržateľné, aby sa hlava štátu držala primitívneho zvyku starých Rimanov, ktorí označovali neznáme a neprebádané miesta ako Hic sunt leones (Tu žijú levy). Všade žijú ľudia a na niektorých miestach sú aj vyspelejšie civilizácie, ako je tá naša, od ktorých by sme sa mohli veľa učiť. Preto vás žiadam, pani Čaputová, nerobte zo sveta ZOO. To posledné, čo Slovensko potrebuje, je zbytočne vytvárať napätie a vyrábať si nepriateľov zo všetkých, ktorí nie sú ako my. Skutoční liberáli by tejto filozofii rozumeli.
(Status na FB 3. marca 2024)
One thought on “Eduard Chmelár: Slovensko nemá hlavu štátu”
Článok je výborný.
Pokiaľ ide o „primitívny zvyk starých Rimanov“ týkajúci sa indikovaného podceňujúceho a zovšeobecňujúceho vnímania etník žijúcich na neznámych a nepreskúmaných teritóriách spôsobom „hic sunt dracones/leones“, rímska historiografia nepozná žiadnu mapu s takýmto značením. Toto sa objavuje na mapách až v skorom novoveku v dobe nových geografických objavov a vzťahuje sa skôr k strachu a obavám z neznámeho ako k primitívnosti populácií.