Zuzana Čaputová ani naposledy nevyužila príležitosť na to, aby dokázala, že je prezidentkou všetkých občanov a pri udeľovaní štátnych vyznamenaní celkom vedome prehliadla alebo odignorovala významnú časť slovenskej spoločnosti. Nemožno si nevšimnúť, že takmer všetci ocenení sú z jej názorovej alebo ideologickej bublinky. Či už ide o Šimečkovho súputníka Adama Michnika, režisérov Petra Bebjaka, Blaha Uhlára a Romana Poláka, vydavateľa Kolomana Kertézsa Bagalu či herečku Evu Pavlíkovú. Nie že by Eva Pavlíková nebola popredná nitrianska herečka, ale tohto roku nemá žiadne významné životné jubileum a prezidentka sama zdôraznila, že ju ocenila za to, že „otvorene komentuje spoločenské dianie“ (rozumej, z progresívnych pozícií). Pre mňa je prejavom neuveriteľnej kultúrnej ignorancie a mocenskej arogancie, že medzi ocenenými sa nenašlo miesto pre najvýznamnejšieho žijúceho herca Štefana Kvietika, ktorý sa v máji tohto roku dožíva 90 rokov. Už len z úcty za to, čo pre Slovensko vykonal a z vďačnosti, že je ešte medzi nami…
Mimoriadne falošne vyznievajú aj Čaputovej slová, že sa usilovala oceniť ľudí, ktorí bojovali za našu slobodu. Kto iný by mal medzi nich patriť, ak nie najvýznamnejší slovenský disident Ján Čarnogurský, ktorý sa len pred pár dňami dožil významného životného jubilea 80 rokov? Mimochodom, dvakrát sa pri ocenených spomínala sviečková manifestácia, vyznamenanie za ňu dostal aj oveľa menej významný človek, dokonca aj nejaký český kňaz (sic!), a nikomu, naozaj nikomu nezišlo pri tom na um meno človeka, ktorý má na tomto najvýznamnejšom protikomunistickom vystúpení na Slovensku hlavnú zásluhu? Neskutočná, do neba volajúca arogancia. Aj preto sa mi z prezidentkiných extrémne pokryteckých slov, že v zrkadle týchto ocenených vraj vidíme celý slovenský príbeh, že je to najlepšia verzia nás samých a že sú úzko spojení so štátnosťou, doslova dvíha žalúdok. Hlava štátu by pri takejto slávnostnej príležitosti nemala klamať. Žiaden z ocenených nie je spojený so slovenskou štátnosťou (z tých, ktorí sa o ňu pričinili, Zuzana Čaputová nikdy nikoho nevyznamenala). Títo vyznamenaní rozhodne nepredstavujú celý slovenský príbeh. A nie vždy ide o najlepšiu verziu nás samých.
Zuzana Čaputová a jej podobní často ohlupujú národ frázou, že chcú ľudí spájať. Je len málo príležitostí, kedy by to mohla docieliť tak ľahko ako pri odovzdávaní štátnych vyznamenaní. Stačilo by len trochu veľkorysosti, nadhľadu a schopnosti oceniť tých najlepších z oboch táborov a vyslať tým signál, že štát si váži vytvorené hodnoty bez ohľadu na politické presvedčenie. Vieme však, že táto osoba svoj tieň malosti nedokáže prekročiť. Nespojila Slovensko, iba progresívcov. A to už nehovoriac o tom, čo budem neustále pripomínať, že keď odovzdávate štátne vyznamenania 14. januára, udeľujete ich možno pri príležitosti 240. výročia ukončenia vojny za nezávislosť USA, ale rozhodne nie pri príležitosti 31. výročia nezávislosti Slovenskej republiky. Je nesmiernou hanbou, ako nedokážeme dôstojne osláviť štátny sviatok vzniku samostatnej SR, aj to, aký strašný chaos panuje aj po troch desaťročiach v štátnom protokole.
(Status na FB 14. januára 2024, titulok SLOVO)
