Pred 175 rokmi sa v malej oravskej dedinke učupenej pod majestátnym Veľkým Chočom narodil jeden z najväčších európskych básnikov Pavol Országh Hviezdoslav. Väčšina poetov dosahuje svoj tvorivý vrchol v mladom veku. Hviezdoslav napísal svoju najslávnejšiu a najvýznamnejšiu báseň ako 65-ročný. V čase, keď nebolo počuť hlas mieru, v čase, keď všetci politici a publicisti prepadli nepochopiteľnej eufórii zo svetovej vojny, v čase, keď aj tí najväčší literáti od Kiplinga až po Rilkeho oslavovali boj, zaznel zo Slovenska prvý a osamelý hlas dôrazne protestujúci proti vojne. Hviezdoslavove Krvavé sonety (v auguste tohto roka bude už 110 rokov od ich vzniku) boli živou vodou v záplave davového šialenstva. Keď básnici na celom svete ďakovali za dar vojny, keď odvaha nebola lacná (Hviezdoslav sa mohol za svoje protivojnové verše dostať aj do väzenia), ozval sa ojedinelý hlas, ktorý považoval ducha vojny za démonického.
Treba si uvedomiť, akou silou božského hnevu hrmeli úvodné verše tohto geniálneho diela. V čase, keď bol všeobecný zápal pre vojnu až ohromujúci, keď ľudia podľahli propagande, ktorá vyzdvihovala česť bojovníka, odvahu umrieť za vlasť, nenávisť k nepriateľom a oddanosť a službu trónu, zaduneli slová: „A národ oboril sa na národ, s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa…“ Verše, ktoré odklínali ľudstvo, verše, ktoré sa zrazu otvorene vysmiali falošným cnostiam („Spev o krvi: – ký divý pomysel!? – A o akej?“). Hoci sám bol hlboko veriacim človekom, klerikalizmus podroboval nemilosrdnej kritike a zanechal nám odkaz, že všetko, čo potrebujeme, nie je formálne dogmatické kresťanstvo, ale láska a mier. Nikto iný sa v tom čase neodvážil písať proti vojne!
Hviezdoslav akoby bol imúnny voči všetkým prevládajúcim vášňam, nemilosrdne pranieruje vojnu ako nástroj skazy a dehumanizácie, trasie svedomím civilizovaného sveta. Zároveň si však už na začiatku vojny kladie otázku, čo bude po nej, či prevládne nenávisť a odplata alebo zmier a hojnosť chleba pre všetkých. „Beda víťazom, ktorí konajú v mene pomsty!“ prorocky varuje budúce víťazné mocnosti, ktoré nepochopili a vytvorili podmienky pre ďalšiu svetovú vojnu, ešte strašnejšiu. Zároveň ako prívrženec kollárovskej slovanskej vzájomnosti polemizuje ponad veky s Puškinom, že malé slovanské rieky musia splynúť do ruského mora. Hviezdoslav vášnivo nesúhlasí. Žiadny národ nesmie utláčať, ani si privlastňovať iný národ, všetci majú svoje vlastné bytie a rozvíjajú sa v pokojnom vzťahu k ostatným, veľkým či malým. Inak korytá vzájomnosti vyschnú a ruská náruč sa zmení na jarmo.
Práve dnes, keď toľko vplyvných ľudí pod rôznymi zámienkami vzýva vojnu a víťazstvo jedných či druhých, je Hviezdoslavova odvaha rozrážať temnotu apokalypsy požiadavkami mieru viac než inšpiratívna. Ak bol nejaký Slovák niekedy svedomím sveta, tak to bol tento básnik v tomto čase. Nečudo, že ho ako prvého navrhli na Nobelovu cenu za literatúru. Lebo jeho záverečné verše pôsobia ako modlitba za celý svet:
– Ó, vráť sa skoro, mieru milený!
zavítaj s ratolesťou olivovou
a buď nám zdravím, veselím i chôvou,
v snažení ostňom, kovom v rameni!
Zášť – fakľu sváru – medzi plemeny
zdus! Nedaj stretať sa viac s mladou vdovou,
sirôtky, s rodičmi, čo nad synovou
oporou v hrobe kvília zlomení.
Sceľ jazvy; úštrby zhlaď zisk tvoj zlatý…
Pod svoje nás zajm’, húfy vodcovstvo,
veď k cieľom, plným dobrých predsavzatí:
to bude triumf! zo zdôb radosť, ó!
za zdatnosť v borbe – práce na postati…
Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!
Prosím, keď si spomeniete na meno tohto giganta slovenskej kultúry, uvedomte si, ako veľmi dnes chýbajú takéto odvážne hlasy volajúce na púšti. Naša planéta nepotrebuje viac vojvodcov, viac dravých a úspešných ľudí. Zúfalo potrebuje tých, ktorí tvoria mier, liečia, obnovujú, rozprávajú príbehy a milujú všetko živé.
Veľký, božský Hviezdoslav!
(Status na FB 2. februára 2024)
