Eduard Chmelár: Prečo si vážim slovenských poľnohospodárov

Slovenskí poľnohospodári formulovali svoje požiadavky tak jasne, že jednoduchšie sa to už nedá povedať. Oni si nepýtajú nejaké privilégiá, im ide o prežitie. Na ilustráciu: kým v západoeurópskych krajinách sa farmári búria proti tomu, čo im majú zobrať, tí slovenskí protestujú, že ešte nedostali ani to, čo mali dostať už dávno. Žijem v poľnohospodárskom kraji, preto vidím ich starosti dennodenne. Dlhodobo neriešené problémy so závlahami sa podpísali pod to, že kedysi najúrodnejší podunajský región už viditeľne trpí dôsledkami prehlbujúceho sa sucha a klimatických zmien.

Povedali by ste, že to samo osebe stačí, aby sme sa zjednotili na tom, že títo ľudia urýchlene potrebujú pomoc. Ale nie, na Slovensku sa stále nájdu eurohujeri, ktorí sa nechápavo pýtajú (ako dnes na mojej kedysi obľúbenej TA3), že vraj čo tí farmári chcú, keď im Európska únia vo všetkom vyhovela! Dno? Ešte chvíľu počkajte… Korunu tomu všetkému nasadila nová hviezda progresívcov na kandidátke do Európskeho parlamentu Ľubica Karvašová, ktorá na obavy našich farmárov z dovozu lacných a nekvalitných poľnohospodárskych výrobkov z Ukrajiny, ktoré by mohli produkciu slovenských potravín existenčne ohroziť, odpovedala vskutku originálne. Vraj síce nie je odborníčka na poľnohospodárstvo a situáciu chce najprv čaputovsky „navnímať“, ale riešenie vidí v tom, že naši poľnohospodári začnú pestovať niečo iné (sic!)…! Prosím vás pekne, a čo? Začnú pestovať namiesto pšenice kaktusy a chovať namiesto prasiat krevety?

Progresívci nám opäť pripomenuli, prečo sú najväčšou škodnou pre slovenský život. Schopnosť dopestovať si vlastné základné potraviny je súčasťou prežitia a bezpečnosti tohto štátu. Toto je presne ten dôvod, prečo naši poľnohospodári požadujú, aby ich problémy posudzovali ľudia z praxe priamo v teréne, a nie úradníci od stola odtrhnutí od reality. Tým nechcem znevažovať úradníkov. Naopak, takých profesionálov, akých si štátna správa vytvorila ešte za Rakúsko-Uhorska a ktorí presne vedeli, čo treba robiť, dnes máme ako šafranu. Ale toto sú eurohujeri, ktorí nevedia rozoznať pšenicu od jačmeňa, pole videli iba z diaľnice a vyháňajú farmárov z maštalí do kancelárií s absurdnou hŕbou byrokracie. Treba počúvať predovšetkým tých tvrdých chlapov s mozoľnatými rukami, ktorí vedia nielen to, ako vonia zem, ale poznajú aj zvieratá a počasie, kedy treba zasiať a kedy žať, lepšie ako ktokoľvek z nás.

Ako mladý človek plný ideálov som sníval o zjednotenej Európe, o priestore slobody, rovnosti a bratstva, lásky a jednoty, vzájomnosti a tolerancie. Toto monštrum, ktoré sme stvorili, však nie je moja Európa. Vládne v nej chamtivosť a nátlak, nad spoločnými záujmami víťazí nadnárodný súkromný kapitál a namiesto rovnoprávneho rozhodovania sa obnovil útlak hegemóna nad malými národmi. To, čo Nemecko nedosiahlo počas nacizmu vojensky, dosiahlo dnes ekonomicky: ovládlo celý európsky priestor a ako prorocky varoval Vladimír Mináč,  namiesto európskeho Nemecka sme dostali nemeckú Európu. V nej vládnu tí najneschopnejší lúzri, ako ukazuje nielen príklad predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, ktorej sa ako najhoršej členky nemeckej vlády potrebovali zbaviť, tak ju papalášskym spôsobom vykopli vyššie. Na takéto praktiky Európska únia zahynie.

Neviem v tejto chvíli pomôcť našim poľnohospodárom inak ako ubezpečiť ich, že stojím pevne pri nich a podporujem ich oprávnené požiadavky. A preto mi na záver dovoľte aspoň touto cestou sa im prihovoriť. Dnes som sledoval vašu spanilú jazdu z balkóna a mával som vám ako svojim blízkym. Chlapi, vážim si vás. Živíte túto republiku, biblicky povedané, v pote tváre a za to, čo robíte, vám spoločnosť nikdy nemôže byť dosť vďačná. Ak chce byť tento štát štátom, musí byť schopný postarať sa o bezpečnosť našich potravín, musí byť schopný zabezpečiť, aby slovenské ruky dokázali vyrobiť vlastný slovenský chlieb a predať ho domácim spotrebiteľom za prijateľné ceny. To je základ, o tom by sme ani nemali viesť diskusie. Preto by vás mali podporovať všetci bez rozdielu. Lebo bruselské pečiatky túto zem neuživia. Vy nebojujete len za seba, bojujete za celé Slovensko, ponížené už pri vstupných rokovaniach do EÚ, keď nám naši vyjednávači nedokázali zabezpečiť ani také podmienky, ako si vydobyli Poliaci a Maďari, a naši novinári ich namiesto ochrany našich záujmov huckali, aby čo najrýchlejšie splnili podmienky Bruselu. Naprávate krivdy spáchané na tomto národe. A za to vám úprimne ďakujem.

(Status na FB 22. februára 2024)

(Celkovo 173 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Eduard Chmelár: Prečo si vážim slovenských poľnohospodárov

  • 25. februára 2024 at 13:40
    Permalink

    Nuž, precitol…a precitli mnohí…cit:“Toto monštrum, ktoré sme stvorili, však nie je moja Európa. Vládne v nej chamtivosť a nátlak, nad spoločnými záujmami víťazí nadnárodný súkromný kapitál a namiesto rovnoprávneho rozhodovania sa obnovil útlak hegemóna nad malými národmi. “
    Takže, poďme my z tej bruselskej Európy preč, vráťme si hospodársku samostatnosť a vyžeňme eurohujerov od nás. Kým ešte máme národné hranice…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter