Eduard Chmelár: Korene našej demokratickej štátnosti sú v Slovenskom národnom povstaní

Keď sme s režisérom Dušanom Hudecom pracovali na oceňovanom filme Slovenské národné povstanie 1944 (oceňovanom nielen filmovými cenami, ale aj divákmi, ktorí ho doteraz považujú za najlepší dokument o SNP https://www.csfd.sk/…/265167-slovenske…/recenzie/), zarazila ma jedna vec: vo výpovedi dvoch veteránov Povstania sa objavili pochybnosti, či to celé malo zmysel. Neboli o nič menšími hrdinami ako ostatní, ktorí boli na účasť v SNP patrične hrdí, ibaže rokmi sa u nich vytrácala istota o význame ich boja. Som presvedčený, že to všetko je výsledok nedostatku edukatívneho pôsobenia nielen v školách, ale aj na politickej scéne, medzi najvyššími ústavnými činiteľmi nášho štátu, ktorých prejavy sú vyprázdnené a nikdy nevystihnú podstatu.

Pôvodne som o dnešných oslavách nechcel písať, ale to, čo sa tam dialo, sa nedá obísť. Najhorší bol prejav premiéra Hegera. Reč, v ktorej posplietate a do ktorej nahádžete úplne všetko – mafiu, Fica, Kuciaka, Ukrajinu, energetickú krízu – ako keď psíček s mačičkou robili tortu, nie je reč štátnika, ale zúfalca, ktorý si obul príliš veľké topánky, a teraz sa v nich potkýna o každé slovo. Napokon, naozaj si nemyslím, že človek, ktorý pri prijímaní zákonov spolupracuje s fašistami, má právo niečo vyčítať Ficovi – môže si s ním akurát tak podať ruku. Reč prezidentky nestojí za reč – bol to jeden z najzbytočnejších prejavov, z ktorého si do rána nebudete pamätať vôbec nič, čo je u nej, bohužiaľ, tým lepším štandardom. Na hlavu štátu by ste mali dozrieť svojou múdrosťou a myšlienkami, ktoré povedú národ a zorientujú ho – toto je len predstieranie úlohy prezidenta. Azda najbližšie mal dnes k vystihnutiu odkazu SNP paradoxne Boris Kollár – keby nebola jeho osoba v tomto kontexte taká nepresvedčivá. Nemôžete apelovať na antifašistickú tradíciu a na druhej strane uctievať Andreja Hlinku, ktorý sa už v roku 1936 na piešťanskom zjazde HSĽS prihlásil k fašistickej osi Berlín – Rím. Bolo cítiť, že predsedovi parlamentu písal prejav jeho poradca Anton Hrnko. Lenže práve Anton Hrnko sa ako poslanec za SNS pred tridsiatimi rokmi nezúčastnil na hlasovaní o vyhlásení výročia vypuknutia SNP za štátny sviatok, podobne ako nehlasovali ani Vladimír Mečiar či Ivan Gašparovič. Mikuláš Dzurinda bol dokonca proti.

Nespomenúť v tejto súvislosti, že to bola predovšetkým zásluha vtedajšej SDĽ na čele s Petrom Weissom a Pavlom Kanisom, ktorí SNP ako štátny sviatok navrhli a presadili, že to bol nebohý primátor Bratislavy Milan Ftáčnik, ktorý vrátil Mostu SNP jeho historický názov (odobrali mu ho vépéenkári), je obzvlášť trestuhodné. Nebola to totiž maličkosť, ale zásadný zápas o charakter štátu. Dnes už mnohí zabudli, že v predvečer vyhlásenia nezávislosti Slovenskej republiky tu boli tlaky vplyvných politických kruhov z HZDS, SNS a KDH, aby nový štát nadväzoval na ten vojnový, dokonca padol návrh, aby sa parlament nazýval Slovenský snem, čo by bola kontinuita s Tisovým režimom, nie s povstaleckou Slovenskou národnou radou. Ľavičiari to kategoricky odmietli a keďže bez nich by nemali nacionalisti dosť hlasov na presadenie ústavy, museli im vyhovieť. To, že dnes oslavujeme Slovenské národné povstanie ako najvýznamnejší štátny sviatok, nie je samozrejmosť a tvrdím, že tí, ktorí ho presadili, ako aj tí, ktorí sa zúčastnili na tvorbe demokratickej Ústavy SR, už dávno mali dostať najvyššie štátne vyznamenania – ak si naozaj v tejto republike vážime tie pravé hodnoty.

Už dávno tvrdím, že oslavy štátnych sviatkov by mala mať v gescii Kancelária prezidenta SR. To by však musela schopnosť štátnicky vypichnúť ich zmysel patriť medzi spôsobilosti hlavy štátu. Ak sa však od prezidenta vyžaduje iba formálny prejav, niet sa čomu čudovať, ako to vyzerá. Nielen preto boli oslavy dnešného štátneho sviatku nedôstojné. Musím sa vrátiť k tej potupnej hanbe, že na oficiálnych oslavách odmietli účasť ruského veľvyslanca a udelili vyznamenanie ukrajinskému. Zostal som v šoku z dnešného vyjadrenia šéfa slovenskej diplomacie Ivana Korčoka, ktorý považuje za nehorázne, že strana Smer-SD pozvala na oslavy do Zvolena veľvyslanca Ruskej federácie, čím vraj pošliapali pamiatku účastníkov SNP. A aby toho nebolo málo, tlmočil ruskému diplomatovi protest, že verejne podporil stranu, ktorá otvorene spolupracuje s extrémistami a obvinil ho zo zasahovania do vnútorných záležitostí nášho štátu (na záver vykríkol „Hanba Smeru!“ a „Sláva slobodnej Ukrajine!“)…

No. Viete, že nerád používam silné slová, ale tu budem ostrý: pán Korčok, vám už buď načisto preplo a mali by ste sa dať liečiť alebo sa z vás vykľul ten najpodlejší demagóg, akého na súčasnej politickej scéne poznám. Vy predsa musíte vedieť, že ruského veľvyslanca na oslavy SNP nepozývajú kvôli Putinovi, ale preto, aby tento štát vzdal úctu národu, ktorý priniesol v druhej svetovej vojne najväčšie obete a ktorého tisícky synov padli za našu slobodu na našom území. Spájať tento hold s dnešnou vojnou na Ukrajine je podobne nehorázne, ako keby sme odmietali účasť ukrajinského veľvyslanca na oslavách SNP, lebo predsa príslušníci 14. granátnickej divízie SS Galizien (zloženej z ukrajinských vojakov) sa výrazne podieľali na potláčaní Slovenského národného povstania, pričom nemecké velenie ich nasadilo do prvej línie, kde sa dopúšťali teroru, represálií a masových vrážd, vrátane vypaľovania dedín. Aj oni patrili medzi nacistov, ktorých po potlačení Povstania na námestí v Banskej Bystrici vyznamenával kolaborant Jozef Tiso. Lenže toto pre Ukrajinu nie je minulosť. V Ľvove sa na počesť tejto nacistickej divízie koná každoročne tradičný pochod a v Odese bývalým esesákom postavili pamätník. Napriek tomu ruského veľvyslanca z dnešných osláv vyhnali a ukrajinskému vojenskému pridelencovi venoval minister obrany Jaro Naď veľké gýčové srdce vďaky. Je toto normálne?? Ak chce pán Korčok tlmočiť diplomatom protest za podporu strany, ktorá spolupracuje s extrémistami, to sa poriadne zapotí, lebo v tom prípade musí odoslať protesty desiatkam veľvyslancov, ktorí sa dnes zúčastnili na oslavách a podporili prejav Eduarda Hegera z OĽaNO – strany hlasujúcej s fašistami (toho času ešte stále jeho koaličného partnera).

Toto je úplné šialenstvo, na čo sa zvrhli oslavy najvýznamnejšieho štátneho sviatku Slovenskej republiky. Ukázali, že najvyšší predstavitelia tohto štátu nemajú napriek svojim prázdnym slovám dostatočnú úctu ani k tejto epochálnej udalosti, ani k jej účastníkom. Dovoľte mi upozorniť ešte na jednu vec, ktorá ma veľmi mrzí. Mám v hlbokej úcte Vlada Strmeňa, najmä za jeho energiu naďalej rozprávať živé príbehy z Povstania. Ale sám sa nechal nechtiac zneužívať na vládnu propagandu, ktorá si z neho urobila maskot a prikrýva sa ním ako svojou trofejou. On sám je v tom nevinne, za to, k čomu sa odhodlal vo svojich 16 rokoch, si zaslúži obdiv nás všetkých. Ak však chceme, aby zostal odkaz Povstania živý, nemôžeme úctu voči všetkým nahradiť uctievaním jednotlivcov. Usporiadať pompézne oslavy a ani slovkom nespomenúť veliteľov SNP Goliana a Viesta, nezmieniť sa o predstaviteľoch politického vedenia Šmidkem, Šrobárovi, Husákovi, Novomeskom, Lettrichovi, Ursínym a ďalších, nevyzdvihnúť hrdinských generálov Marka, Noska, Pekníka a mnohých iných výrazných hrdinov ako bol Žingor, Brunovský, Stanek atď., atď., atď…. je niečo také hanebné ako nespomenúť na výročie štúrovského povstania Štúra, Hurbana a Hodžu. Nemýľme sa preto, to, čo sme tam dnes videli, nie je prejav ani len formálnej úcty, ale ignorantstva, neznalosti a ľahostajnosti. Je to správa o stave tejto spoločnosti.

Aký je teda skutočný nadčasový význam Slovenského národného povstania pre naše dejiny, pre našu identitu a pre našu štátnosť? Politici po tieto dni radi opakujú frázy, že sme sa dokázali postaviť za našu slobodu so zbraňou v ruke, že sme za ňu dokázali obetovať ľudské životy, že sme preukázali veľké hrdinstvo. Iste, iste… lenže hlavný význam SNP nie je vojenský. Ja viem, že vám od školských lavíc vtĺkajú do hláv frázu, že Povstaním sme sa zaradili medzi víťazné štáty druhej svetovej vojny. Ale to je mýtus. O obnovení Česko-Slovenska, ako aj o tom, do akej sféry vplyvu budeme patriť, sa rozhodlo dávno predtým a bez nás. To, že sme povstaleckými bojmi viazali osem nacistických divízií a prispeli tak k víťazstvu nad fašizmom, si môžeme uznanlivo pripomínať pri partizánskych vatrách, ale ani to nie je hlavný význam Povstania (spojenci by si poradili aj bez neho). Ten najdôležitejší význam nie je ani vojenský, ani zahraničnopolitický, ale vnútropolitický, štátotvorný.

Slovenské národné povstanie bolo začiatkom budovania našej modernej demokratickej štátnosti a je smutné, ale príznačné, že toto najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky nevyzdvihli ani dnes, ale ani nikdy v minulosti. Jednoznačným politickým cieľom SNP bola federácia a hoci takto nebola výslovne formulovaná, vyplýva to jednoznačne z prijatých politických dokumentov. Na federácii ako ideálnej štátotvornej forme, v ktorej sa mala zachovať a v demokratických podmienkach ďalej rozvíjať slovenská štátnosť, sa zhodla celá Slovenská národná rada, čiže všetky zložky domáceho protifašistického odboja. Politické vedenie Povstania vybudovalo novú štruktúru slovenských národných orgánov a základy nového politického systému. Takže ešte raz: naša nezávislosť a moderná demokratická štátnosť sa neodvíja od vojnového štátu a jeho fašistického režimu, ale od Slovenského národného povstania. V ňom sme si vlastnými silami a vlastnými prostriedkami vybudovali, obnovili a zdokonalili politickú a ústavnú štruktúru Slovenska, osobitne Slovenskú národnú radu, ktorá zohrala kľúčovú úlohu v ďalšom zápase o emancipáciu Slovenskej republiky.

Najmä Gustáv Husák a spol viedli boj o federáciu celých 25 rokov. Federácia je Husákovo životné dielo, za ktoré bojoval v Povstaní i v obnovenej ČSR, za ktoré trpel mučený v komunistických žalároch. Na tomto mieste si treba uvedomiť, že komunistický teror na Slovensku v päťdesiatych rokoch mal predovšetkým protislovenský, národnostný rozmer. Nie je vôbec náhodné, že prakticky každý, kto niečo v SNP znamenal a každý, kto sa usiloval o emancipáciu Slovenska, bol v tom čase prenasledovaný. Bilancia rozsudkov je veľavravná. Viliam Žingor – popravený. Vladimír Clementis – popravený. Gustáv Husák – doživotie. Jozef Lettrich – v neprítomnosti odsúdený na 20 rokov. Daniel Okáli – 18 rokov. Imrich Karvaš – 17 rokov. Generál Jozef Marko – 14 rokov. Laco Novomeský – 10 rokov. Ivan Horváth – 10 rokov. Jozef Brunovský – 9 rokov. Ján Ursíny – 7 rokov. A tak ďalej. Človek má z toho zoznamu pocit, že keby generálov Goliana a Viesta nepopravili nacisti, popravili by ich komunisti…

Filmom som začal a filmom aj skončím. Keď som si ho nedávno pozeral, uvedomil som si, že všetci, ktorí v ňom vystupujú – všetci, vrátane francúzskych partizánov – s výnimkou Vladimíra Strmeňa, už nežijú. Dvanásť rokov ho vždy na výročie SNP vysielala Slovenská televízia. Tentoraz po prvýkrát nie. Nebudem si domýšľať, či je to preto, že po mojom odstavení v médiách hlavného prúdu sa moje meno nesmie objaviť ani v titulkoch, ale to tiež tak trochu symbolizuje našu dobu. Dnešná mocenská garnitúra si sprivatizovala nárok na pravdu i nárok na výklad dejín. Zakázala ľuďom prístup z obáv pred nepokojmi tak, ako to robil každý autokratický režim na súmraku svojej moci. Dôstojné oslavy zmenila na kabaret, v ktorom si každý robí svoj vlastný politický míting, pričom o samotnom Povstaní tam odznelo pramálo. Oba tábory poznajú odpovede ešte skôr, ako si kladú otázky. Nikam nás to neposúva, iba zasúva nižšie a nižšie do spoločenského bahna. Aj toto je správa o Slovensku – ale tentoraz o nás všetkých.

(Status na FB 29. augusta 2022)

(Celkovo 69 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

2 thoughts on “Eduard Chmelár: Korene našej demokratickej štátnosti sú v Slovenskom národnom povstaní

  • 31. augusta 2022 at 11:57
    Permalink

    Súhlasím so všetkým čo ste napísali, ale čo sa týka štátneho sviatku, pridávam sa na stranu Hrnka, Mečiara, Gašparoviča, lebo správne mal byť pamätným dňom, tak by to bolo správne vyvážené.

    Reply
    • 2. septembra 2022 at 21:53
      Permalink

      A. Bobríková ak súhlasíte so všetkým, čo E.Chmelár napísal, potom nemôžete chcieť, aby 29. august bol LEN pamätným dňom! Aká iná udalosť v dejinách národa a štátu by mala byť štátnym sviatkom ak nie tá, v ktorej sú KORENE NAŠEJ DEMOKRATICKEJ ŠTÁTNOSTI!

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter