V politických diskusiách sme v poslednom čase svedkami veľmi znepokojujúceho trendu, keď sa politologickým termínom s čistým odborným obsahom prisudzuje úplne iný význam, aký pôvodne mali. Patrí sem aj populárne slovo „progres/progresívny“, ktoré jeden tábor používa ako nadávku a druhý mu prisudzuje všeobecne pozitívny význam. Dnes si preto vysvetlíme, prečo sa oba názorové protipóly mýlia.
Napriek tomu, že sa nám tu vyrojilo celé spektrum insitných vykladačov tohto pojmu od hrajúcej progresívnej aktivistky Kamily Magálovej cez progresívnu predsedníčku KOZ Moniku Uhlerovú až po naslovovzatých progresívnych politikov, ktorí sa usilujú verejnosti vnútiť predstavu, že každý moderný človek musí byť za „progres“, lebo vývoj sa nedá zastaviť, skutočnosť je oveľa zložitejšia. Slovo pokrok malo pôvodne neutrálny význam, až do začiatku 16. storočia znamenalo vývoj nielen k lepšiemu, ale aj k horšiemu. Až od novoveku sa začalo spájať s celkovým postupom smerom k zlepšovaniu a skvalitňovaniu života. Osvietenstvo dalo tomuto pojmu nový zmysel. Ako píše francúzsky marxistický (presnejšie: anarchosyndikalistický) filozof Georges Sorel v diele Ilúzia pokroku, cieľom osvietenstva nebolo nič iné ako dať novým pánom rovnaké spoločenské postavenie, aké zaujímali ich šľachtickí predchodcovia.
Nadšeným prívržencom pokroku bol osvietenský filozof a politik Condorcet, ktorý pod ním chápal najmä vzdelanie a moc pre všetkých. Vrchol popularity nadobudol pokrok v 19. storočí. Ľudia na vlastné oči videli, ako im veda a technika uľahčuje život, ako napreduje spoločnosť smerom k väčšej slobode, ako nové poznatky v medicíne pomáhajú pri liečení čoraz väčšieho počtu chorôb. Z pokroku sa stalo nové náboženstvo. No už vtedy zostal francúzsky historik a filozof Hyppolite Taine šokovaný z toho, k akej uniformite ľudstva to vedie. So znepokojením sledoval, že z ľudí sa stávajú dobre vycvičené bábky a hlásne trúby tých istých rétorických cvičení, ktoré zaručujú úspech. V ohlušujúcom nadšení z pokroku však jeho varovanie nikto nebral vážne.
Vytriezvenie prišlo až v 20. storočí. Ľudstvo sa na vlastnej koži presvedčilo, že nie každý vývoj vpred môže byť pozitívny. Vynašli sme penicilín, ktorý zachránil množstvo ľudských životov, no aj atómové zbrane, ktoré ich vedia v okamihu zničiť státisíce. Rozlúštili sme ľudský genóm, no zároveň klonujeme živé bytosti a vyvíjame čoraz dokonalejších robotov, ktoré môžu zničiť civilizáciu, ako ju poznáme. A aj neoliberáli, ktorí našli spôsob, ako obohatiť zopár jednotlivcov na úkor miliárd ľudí, hovoria o svojich asociálnych reformách ako o pokrokových. Aj preto francúzsky sociológ Pierre Bourdieu začal už v 90. rokoch rozlišovať konzervatívne a konzervačné sily. Konzervatívne sily sa môžu stať reakčnými, ak sa usilujú reštaurovať starý hierarchický poriadok charakteristický útlakom, neslobodou a nespravodlivosťou. No konzervačné sily sa naopak usilujú udržať najmä sociálne výdobytky, ktoré Európa získala v 60. a 70. rokoch.
Dnešní propagátori pokroku buď zaspali dobu, neuvedomujúc si, že bezbrehý pokrok bez etických mantinelov sa už dávno vymkol z pántov alebo vedome rozvíjajú progresivizmus ako extrémistickú ideológiu odmietajúcu rôznorodosť, pred ktorou už v 19. storočí varoval spomínaný Hyppolite Taine. Vývoj a inovácie nie sú jednoznačne pozitívnou hodnotou. Zástancovia teórie, že ľudstvo neustále napreduje a že vývoj je za každých okolností prospešný, by mali vysvetliť, prečo sa mladí ľudia v Európe čoraz viac opíjajú, fetujú a páchajú samovraždy, keď majú toľko možností práce v zahraničí, toľko príležitostí na sex, toľko foriem spolužitia vrátane homosexuálnych manželstiev, toľko druhov antikoncepcie, kvalitného alkoholu, cigariet, narkotík, stovky televíznych kanálov, slobodu vybrať si pohlavie či potrat… Tak prečo sa nevedia zmieriť s týmto svetom? Žeby práve pre toto?
Nie, progresivizmus nie je odpoveďou na problémy dnešnej zložitej doby. Nie je ňou ani návrat k metódam a systémom, ktoré už zlyhali. Pokrok bol všeobecne uznávaný dovtedy, kým prinášal to, čo ľudstvo zdokonaľovalo (nové poznatky, nové lieky, nové technológie), nie to, čo ho rozptyľovalo a odvádzalo jeho pozornosť od skutočných problémov. Musíme sa preto naučiť lepšie diferencovať. Čo je pre človeka dobré a všeobecne prospešné a čo je naopak zhubné a škodlivé. Lebo chrániť výdobytky, za ktoré bojovali naši predkovia stáročia – mier, sociálnu spravodlivosť a slobodu – proti novým formám útlaku, ktoré plazivo šíri korporatívna moc, má dnes oveľa väčší význam ako podliehať každej novote bez poznania jej dosahu na spoločnosť.
(Status na FB 2. septembra 2024)
