Odišiel symbol boja za práva pracujúcich na Slovensku. Zuzka Cingelová tento posledný boj vyhrať síce nemohla – pretože ho nakoniec prehrá každý z nás – ale zvádzala ho tak ako všetky predchádzajúce: vytrvalo a hrdo.
Zuzkin príbeh ma vždy inšpiroval.
Keď sa manažment U.S. Steel zbavil žeriavničky upozorňujúcej na nedostatky pri bezpečnosti práce v studenej valcovni, tak tá sa sama postavila proti americkému molochovi. Aj proti Dzurindovej vláde, ktorá stála na strane investora. Neskôr sa vydala z Moldavy nad Bodvou na protestný peší pochod do Bratislavy. Priamo pred úrad vlády. Vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda sa s ňou nechcel stretnúť, a tak Zuzka držala hladovku pred úradom vlády celých 17 dní.
Ukončila ju len na naliehanie svojich priaznivcov, aby o dopadoch dzurindovsko-kaníkovských reforiem informovala na medzinárodných fórach. Aj preto sa na Slovensku stala symbolom boja za práva pracujúcich. A v nasledujúcich rokoch sa stala svedomím Mikuláša Dzurindu, ktorý pred ňou utekal z každého mítingu. Zuzka patrila medzi zakladajúcich členov Socialisti.sk a vážil som si ju pre jej nezlomnosť a priamočiarosť.
Pre mňa bola a navždy zostane skutočnou osobnosťou. Jej nekrológ by mal dnes kolovať médiami. Žiaľ, nestane sa tak. Chcel by som veriť, že jej pamiatku si uctia aspoň ľavičiari a odborári.
Zuzka, bolo mi cťou!
(Status na FB 16. septembra 2024)
