Dezider Heinisch je jednou z obetí robotníckej vzbury v Krompachoch. Keď ho zastrelili žandári, mal len 18 rokov. Zvyšní robotníci boli takisto mladí muži v rozkvete síl. Sociálnou mizériou zahnaní k zúfalej vzbure.
Krompašská vzbura z roku 1921 bola jednou z mnohých výbuchov sociálnej nespokojnosti v predvojnovom Československu. Prvou republikou otriasali štrajky, demonštrácie, hladové pochody a nezriedka aj vzbury proti štátnej moci, ktorá chránila vládnucu triedu.
Podstata problémov zostala aj po vyše storočí rovnaká: je jedno, či sa idete v práci zodrať a napriek tomu vám v roku 1921 k výplate 700 korún chýba ešte tretina na vykrytie životných nákladov, alebo v roku 2024 vám k výplate 900 eur chýba takisto tretina na vykrytie životných nákladov. Odvážlivci, ktorí chcú založiť odbory, sú okamžite na „odstrel“. Z našej krajiny zase odchádzajú pracovití ľudia v produktívnom veku za lepším životom do zahraničia.
Rozdiel je jedine v tom, že pracujúci sa oveľa menej organizujú. Naše každodenné problémy sústredené len na „banálne“ prežitie ďalšieho mesiaca sa akoby nám samotným zdali nehodné záujmu a riešenia tých „skutočných“, veľkých problémov. A tých, ktorí o problémoch píšu do celej republiky, to tým pádom nezaujíma už dupľom.
„Neotravujte so svojimi poloprázdnymi žalúdkami! Tu sme pri vznešených kultúrnych a hodnotových problémoch!“ – vznáša sa nevypovedaná výčitka nad mnohými titulkami mienkotvorných plátkov. Ako by poloprázdny žalúdok prepusteného robotníka z magnezitky v Lubeníku a jeho rodiny mohol súperiť s kontroverzným obrazom, ktorý bol ešte kontroverznejšie zvesený zo steny v Slovenskom rozhlase? To predsa nejde…
Ale teraz vážne – či sú to prepustení odborári z DELL, nedocenení zamestnanci zo strečnianskeho Donghee, exzamestnanci YURA z okolia Hnúšte podhodení deformovanému trhu práce, či ktorýkoľvek pracujúci v ktoromkoľvek závode na Slovensku – máme to vo svojich rukách. Lepší život za nás nikto nevybojuje. Musíme to spraviť my a spoločne.
(Status na FB 25. februára 2024)
