Za iných okolností by som nereagoval na zakladanie milióntej pravicovej straničky, ale zdôvodnenie Lucie Ďurišovej Nicholsonovej chcem využiť na to, aby som upriamil vašu pozornosť na jednu vec.
Podľa novej nádejnej líderky pravice je terajšia politika nudná a „chcelo to niečo svieže, niečo pekné, niečo šťavnaté, chutné“.
Tým chce osloviť masy.
1. Z politiky ste spravili reality show
Takto, pani Ďurišová Nicholsonová, politiku by ste si nemali pliesť s návštevou veggie baru v Bruseli. Politika by mala byť predovšetkým služba bežným ľuďom. Služba, ktorá je často nevďačná, náročná, vyčerpávajúca, no na jej konci je pozitívny posun v životoch bežných ľudí – zamestnancov automobilky, slobodných mamičiek, seniorov so žalostným dôchodkom a podobne.
Lenže Vy a Vám podobní ju chápete len ako lukratívnu zárobkovú činnosť a ventil svojej sebastrednosti. Sebastrední a neschopní ľudia ako Vy postupne posunuli politiku do roviny celoštátnej reality show – každodenného vývoja vzťahov maximálne neužitočných ľudí, ktorí sú schopní generovať len konflikt. S tým rozdielom, že bežnú reality show môžem prepnúť a môže mi byť šum a fuk, či sa tucet zbytočných ľudí v uzavretom priestore povadí a koľko to bude stať komerčnú televíziu.
Politikov však ignorovať nemožno. Lebo sú platení z našich daní a ich neschopnosť má deštrukčný dopad aj na naše každodenné životy.
2. Nicholsonová odhalila problém súčasnej politiky. Nechtiac.
Priznám sa, že v slabej chvíľke mi jej bolo aj trochu ľúto, keď správy o jej Jablku v serióznych médiách valcovali vyrehotaní smajlíci. Väčší „fail“ snáď bola len Rybníčkova TOSKA.
Europoslankyňa so svojím Jablkom nie je originálna a šťavnatá. Tak sa vidí len ona. V skutočnosti narazila na svoj intelektuálny a politický strop a predviedla ho v plnej nahote celému Slovensku. Nie je schopná sformulovať ani len náznak toho, kam by sa Slovensko malo uberať, či aké hodnoty chce zastávať. Je to prázdna nádoba, ktorá sa schováva len za obal. Preto to zúfalo zakrýva balastom dúfajúc, že to bude stačiť.
A to je zároveň kardinálny problém slovenskej politiky: neschopnosť, schovávaná za nekonvenčnosť. Pokým to bola záležitosť jedného politika či jednej strany, tak sme to brali ako spestrenie. Lenže z „bizáru“ sa stal štandard a ja mám pocit, že na to, aby ste uspeli v politike, priam musíte byť slaboduché, egocentrické a nevzdelané indivíduum.
Dobre to odznelo v dnešnej diskusii Mareka Maďariča a Ivana Šimka ma SRo: Kto sa s neurčitým názvom tlačí do stredu, tak má výlučne karieristické motívy a už dopredu dáva nechtiac najavo, že chce v kľúčových okamihoch lavírovať a kľučkovať.
3. Máme na viac?
Podľa môjho názoru by sa slovenská politika mala odkloniť od čoraz viac bulvárnej podoby, v ktorej diktujú tempo hry politickí chameleóni v stranách s nič nehovoriacim názvom, nulovým programom, pri ktorých čakáte všetko možné, len nie obhajovanie záujmov bežného človeka. Mali by sme sa vrátiť k politike, v ktorej má volič istotu, čo a koho volí. Istotu, že voľbou konkrétnej strany zároveň volí vopred definovaný rebríček hodnôt, ktorý budú zvolení reprezentanti presadzovať s maximálnou zodpovednosťou, lebo v opačnom prípade budú svojimi voličmi tvrdo konfrontovaní.
Na druhej strane si – v kontexte takého masívneho metastázovania bizarných a neštandardných politických subjektov v posledných rokoch – kladiem otázku či na takúto zmenu máme.
„Máme?“ – pýtam sa vás. Alebo sme si zvykli na to, že politici s nami zametajú, ako sa im zachce, klamú a hrabú len pod seba. A nás berú ako rohože, do ktorých si bezostyšne môžu vždy povytierať špinavú obuv?
(Status na FB 17. januára 2023)
