S Ukrajinou som sa zoznamoval mnoho rokov. Nielen cez knihy a štúdium jej dejín. Prvýkrát som bol v Kyjeve roku 1976 v rámci vysokoškolskej výmeny študentov, počas ktorej sme navštívili Moskvu, Leningrad i Kyjev. Z týchto troch miest vo mne najpríjemnejšie pocity zanechalo práve ukrajinské hlavné mesto. Oproti imperiálne nadutej Moskve pôsobilo na mňa príjemným, prívetivým dojmom. Odvtedy som tam bol viackrát i na dlhšie študijné pobyty. Mal som teda možnosť spoznávať ľudí nielen cez oficiálne stretnutia, ale aj cez osobné priateľstvá.
Počas mojich pobytov v Kyjeve som spoznal mnoho ľudí profesionálne spriaznených i takých bežných na ulici. Stretával som sa s ľuďmi, ktorí podobne ako ja snívali o nezávislosti svojho národa i s vyslovenými režimistami, ktorí mi na otázku národnosti odpovedali, že sú „nastojaščimi savetskimi graždaninami“, teda, že sú skutočnými sovietskymi občanmi. Skutočný sovietsky občan bol človek, ktorý si užíval výhody režimu a myslel len na seba a na dnešok. U ukrajinských „vlastencov“ ma udivovala jedna vec. Ja ako cudzinec som im nijako neprekážal. Keď boli aj v mojej prítomnosti dvaja spolu, obyčajne komunikovali ukrajinsky, ako náhle ich bolo viac ako dvaja, okamžite v komunikácii prechádzali na ruský jazyk. Čudoval som sa tomu, lebo nič podobné som doma nezažíval. Niekedy ma prehriati režimistickí aktivisti označovali za nacionalistu, vyhrážali sa mi, že ma nechajú stranícky riešiť, ale žeby som sa mal báť rozprávať slovensky som si nevedel predstaviť.
Preto som v mnohom Ukrajincov chápal a ich osamostatnenie samozrejme privítal. Ani vo sne mi nenapadlo, že Ukrajinci až tak nezvládnu riešenie bytostných otázok národného štátu, že nechajú svoj národný majetok bohapusto rozkradnúť rôznym oligarchickým bandám. Keď sa zbedačený národ začal pýtať na príčiny nelichotivého stavu spoločnosti, títo ľudia okamžite našli vinníka. Boli to Moskali, ktorí zapríčinili „holodomor“ a všetky následné pohromy až po dnešnú biedu. V takejto simplifikovanej podobe už nebolo veľmi ťažko vyvolať u značnej časti ukrajinskej spoločnosti nenávisť voči tým, ktorí im podľa oficiálneho tvrdenia bránili v rozlete do krajiny, kde lietajú pečené holuby rovno do úst. Keď som sa raz na jednom medzinárodnom seminári začiatkom desiatych rokov dvom plukovníkom ukrajinskej armády snažil poukázať na negatívnu úlohu oligarchov v ekonomickom vývine krajiny, že nie za všetkým sú Moskali, tak na mňa zazerali ako na endemického nepriateľa všetkého ukrajinského.
O tom, že kolektívny Západ sa bude snažiť vylomiť Ukrajinu z „ruského orbitu“, sa začali šíriť správy už roku 2005. Z dôležitých katedier sa ohlasovalo, že Ukrajina roku 2014 vstúpi do NATO. Je zaujímavé, že zároveň s týmito chýrmi sa objavila animácia, ktorá hovorila o tom, čo sa stane, ak Ukrajina požiada o vstup do NATO. V animovanom filme sa hovorilo o povstaní východných provincií Ukrajiny a o vojne, ktorá nakoniec roztrhá Ukrajinu ako štát. S cieľom vylomenia Ukrajiny z „ruského orbitu“ sa tiež nerobili prílišné tajomstvá. Na viacerých fórach zaznelo, že ak sa to podarí, Rusko definitívne stratí pozíciu superveľmoci a bude vydané na milosť a nemilosť Západu. Do tohto zapadá aj známa reč V. Putina na Mníchovskej konferencii roku 2007, kde varoval NATO, že ďalšie približovanie Aliancie k ruským hraniciam bude mať fatálne následky. Napriek tomu o rok na Bukureštskom samite (2008) sa prisľúbili členstvo v NATO Ukrajine i Gruzínsku.
Od tohto okamihu bolo jasné, že sa chýli k fatálnemu stretu medzi kolektívnym Západom, hnaným najmä Londýnom a Washingtonom, a Moskvou. Slovník medzinárodných dokumentov sa menil a Ruská federácia sa dostávala do rovnakého riadku ako Al Kajda a Islamský štát. Ako obyčajne sa Západ v svojej propagande snažil oddeliť národ od vlády a démonizovať ruskú vládu s prezidentom V. Putinom na čele. Pokusy rôznymi majdanmi v Moskve nevyšli. Rusko podchytilo finančné toky, ktoré boli určené na destabilizáciu politického systému krajiny a tieto pokusy v zárodku udusilo. Možno si mnohí spomenú desaťtisícové demonštrácie proti Putinovi v Moskve a ich ukončenie, keď už nerozdávali doláre ako v Kyjeve. Preto sa démonizácia režimu a V. Putina presunula na obviňovanie ruských spravodajských aktivít v zahraničí. Určite Rusi pasívni v spravodajských hrách neboli, ale prípady Litvinenko, Škripaľovci, Vrbětice atď. boli tak čudne vykonané, že len ťažko bolo uveriť kritickému mozgu, že sa to skutočne stalo tak, ako o tom do sveta vytrubovali britské orgány.
To, že sa druhý majdan v Kyjeve naplánoval na čas konania zimnej Olympiády roku 2014 v Soči, určite nebolo náhodné. Každému bolo jasné, že V. Putinovi záležalo na úspechu Olympiády a že teda bude mať zviazané ruky aktívne vstúpiť do deja. Stalo sa a skončilo to presne tak, ako v animácii z roku 2005. Ruské provincie na východe sa vzbúrili a vznikla vojna, ktorá sa ruskou špeciálnou vojenskou operáciou len eskalovala. Každému súdnemu človeku muselo byť jasné, že Ukrajina vojnu s Ruskom nemôže vyhrať. Napriek tomu sa jej rôznymi sľubmi podľa princípu, nikto nemôže toľko dať, koľko kolektívny Západ môže sľúbiť, podarilo zvýšiť chuť „verchušky“ v Kyjeve pokračovať v boji. Dnes sme dospeli do štádia, že to, čo sa dalo na začiatku konfliktu dosiahnuť rozumnou diplomaciou, sa završuje na hekatombách mŕtvych na oboch stranách. Zdá sa však, že ani v Kyjeve, ani v niektorých západných metropolách nečítali Clausewitza. Museli by vedieť, že vojna sa nevedie pre rozmary mocných, ale je politikou s konkrétnymi cieľmi uskutočňovanou inými prostriedkami.
Som presvedčený, že politika Ruska ma tie isté ciele, ktoré má politika iných veľkých štátov – cítiť sa v prostredí, v ktorom sa Rusko nachádza, bezpečne. Preto neexistuje žiadna bezpečnostná záruka pre Ukrajinu, nech by ju poskytol hocikto, ak Ukrajina bude chcieť pokračovať v doterajšej politike. Do tejto politiky ju zatiahol kolektívny Západ, ktorý chcel vidieť v Ukrajine Antirusko, teda krajinu, ktorá mu pomôže definitívne poslať „those Russians“ do minulosti. Vraždou Rasputina sa síce podarilo Britom rozvrátiť Ruské impérium, ale Rusko sa otriaslo, ako bájny Fénix povstalo s novou silou, ktorá bola schopná vztýčiť zástavu víťazstva nad Reichstagom.
Dnes, podobne ako Nemecko roku 1945, je na rázcestí Ukrajina. Ak si vyberie podobu „bezpečnostných záruk“ ako Antirusko, nebude bezpečnejšia. Len oddiali svoj definitívny odchod do minulosti. Ak si vyberie cestu Nemecka z roku 1945, čo ani pre Nemcov nebolo ľahké, má šancu dozrieť ako rešpektovaný štát ako na Západe, tak aj na Východe. Určite ani Rusko nebude mať záujem o zničenie štátu, ktorý bude k nemu priateľský a nebude svojou politikou ohrozovať bezpečnosť svojho východného suseda. Najväčší nezmysel, ktorý sa v propagande zneužíva na podporu doterajšieho štatútu Ukrajiny, je tvrdenie, že Ukrajina bojuje za nás. Prečo by to mala robiť? Ak sa cítime ohrození, tak bojujme za naše záujmy sami. Ale nechať zabíjať nevinných Ukrajincov za to, aby sa anglickí lordi mohli pokojne slniť na Azúrovom pobreží, sa mi zdá diabolsky zvrátené!
(Status na FB, 29. januára 2026)
