V súvislosti s otázkou, či sa má alebo nemá dať skrátiť volebné obdobie všeľudovým hlasovaním, najväčší rozvratník slovenskej politiky opäť prišiel aj s návrhom, aby sa znížilo kvórum potrebné na uznanie platnosti referenda. Referendum ako nástroj priamej demokracie sa pri tom priam zbožšťuje ako univerzálny všeliek na všetky politické boľačky. Vox populi, vox dei, všakže. Ale poďme sa na túto otázku pozrieť z bližša.
Nikdy som sa netajil svojím skeptickým názorom na referendum. Veci, život, politika atď. sú vždy zložitejšie, aby sa bez hlbšej analýzy dalo o nich rozhodnúť formou áno – nie. Keď sa v pravekých vojenských demokraciách na úrovni kmeňa rozhodovalo o ďalšom osude spoločenstva, išlo zväčša o elementárne záležitosti bytia, vojny alebo mieru. Ale aj tam existovali rady starších, ktoré rozhodnutie všestranne posúdili a až potom predložili na ľudové hlasovanie.
Po vzniku štátu rozhodovanie o otázkach jeho fungovania a riadenia boli stále zložitejšie, a preto sa rozhodovacie procesy dostávali do stále užšieho okruhu ľudí. Tí pripravované rozhodnutie mohli všestranne posúdiť a dať na schválenie príslušnému orgánu. V dejinách sa vytvorilo mnoho systémov riadenia štátu, ktoré sa snažili o čo najefektívnejší model správy vecí verejných. V moderných štátoch sa rozvinul systém zastupiteľskej demokracie, ktorý svojím spôsobom spája systém ľudového hlasovania (referenda), ktorým sú všeobecné voľby, s požiadavkou na prijatie kvalitného a odborného rozhodnutia. Spoločnosti dáva aspoň formálnu záruku, že sa bude rozhodovať v jej mene a kvalifikovanie.
Referendum je dobrým nástrojom priamej demokracie, ale – myslím si – len v jedno-jednoznačných veciach. V komplikovaných veciach, kde treba hĺbkové analýzy, už až takým všeliekom nie je. Ľudia sa často rozhodujú na základe momentálneho pocitu, nie na základe poznania svojich skutočných záujmov. K tomu ešte pristupujú moderné formy manipulácie s verejnou mienkou a na konci takéhoto referenda je rozhodnutie, ktoré nie je v záujme občana, ale vlastníka manipulačného média.
O tom, ako sa na dnešnom Slovensku manipuluje verejná mienka, by sa dali písať romány. Vlastníci médií a poslušní vykonávatelia ich záujmov v „rúchu“ novinárov šíria svoje obrazy skutočnosti, ktoré sú často na míle vzdialené od reality. Vymysleli si dokonca rôzne kritéria, ktoré majú vraj vypovedať o stave spoločnosti. Napr. akú objektívnu váhu má kritérium „vnímania korupcie“? Nie stavu korupcie, ktoré by muselo byť podložené reálnymi faktami, ale „vnímanie korupcie“, kde hlavným kritériom je pocit občana. No, a potom stačí manipulatívne hovoriť o zlodejoch, korupčníkoch, mafiánoch, ktorí rozkrádajú náš spoločný majetok, a korupcia sa nám vníma jedna radosť. Všakže, páni z OĽaNO, obuvníci, kaderníci, absolventi Oxfordu a do reči sústavne skákajúce občianky – poslankyne!
Takže ako s referendom? Do modernej spoločnosti referendum určite patrí. Ale aby mohlo byť aspoň trochu preukazné, nie výsledkom manipulácie s vedomím občanov, musí byť na uznanie jeho platnosti zachované kvórum minimálnej 50-percentnej účasti. Vychádzam z predpokladu, že dosah manipulácie so spoločnosťou nie je absolútny a pohybuje sa tak na úrovni 25 % celkovej populácie. Treba preto požadovať účasť nad 50 %, aby svoj hlas museli odovzdať aj ľudia ťažšie podliehajúci manipulácii.
(Status na FB, 17. mája 2026)
