Včera, 12. marca 2024, sa opäť konala v Bratislave manifestácia za vojnu na Ukrajine. Nebudem sa teraz rozpisovať podrobne o aktivistických činovníkoch z radov slovenských umelcov a intelektuálov, len si dovolím poznamenať, že tieto aktivity sú ako vystrihnuté z podobných aktivít z minulosti. Áno, dnešní aktivisti majú svojich predchodcov.
Aj v minulosti boli časy, keď sa „umelecký a intelektuálny front“ plne zapojil na stranu tých, ktorí podľa ich názoru vtedy predstavovali tú správnu stranu dejín. Dovolím si pripomenúť Manifest z Tatranskej Lomnice z leta 1940, ktorým sa „umelecký a intelektuálny front“ postavil na stranu Tuku a Macha pri ich snahe presadiť na Slovensku „národný socializmus“ po vzore Nemecka; dovolím si pripomenúť tiež manifest Pred ohnivým drakom, ktorým sa tento „front“ postavil na jeseň roku 1944 proti SNP a taktiež manifest tohto „frontu“ pri príležitosti prvého výročia SNP, keď sa plne postavil za politiku Moskvou riadenej komunistickej strany. Netreba hádam zvlášť pripomínať, že pod všetky tri manifesty boli podpísaní viac-menej tí istí reprezentanti tej správnej strany dejín z radov umeleckého frontu…
Na zhromaždení ma však zaujala jedna myšlienka. Pani (alebo slečna?) Lucia Štasselová vyhlásila, že Slováci si už raz vybrali zlú stranu dejín. Omyl, drahá pani, Slováci si nič roku 1938 nevybrali z vlastnej vôle. Nášho „spojenca“ nám vybrali pán Chamberlain z Londýna a Daladier z Paríža na Mníchovskej konferencii 30. septembra 1938, keď bez boja a s pevnou vierou, že Hitler sa vyberie proti „Rusku“ a im dá pokoj, nás posunuli do mocenskej sféry nacistického Nemecka. A to už vedel aj sir Winton hneď po Mníchove, že vlády vydané Hitlerovi v podstate na striebornej tácke nebudú schopné odolávať tlaku Berlína a budú sa mu musieť podvoliť.
Ale keď sa tak pozerám na dnešnú situáciu, tak je v jednom odlišná. Aj vtedy boli aktivisti i análni alpinisti, ktorí sa podkladali dobrovoľne tlaku sponzorujúcej mocnosti. Ale napriek tomu, že režim slovenského štátu ustupoval tlaku nacistického Nemecka, nikdy sa na Slovensku nekonali také rusofóbne orgie, ako robia niektorí naši „aktivisti“. Na Slovensku sa vydávala ruská klasika, dokonca aj niektorí sovietski autori, hrali sa ruské divadelné hry a balet. Dokonca, keď Tiso musel reagovať na vládou vyslané slovenské vojsko do vojny proti ZSSR, tak neupadol do nenávistnej rusofóbie. Jeho prejav znel (spamäti) asi nasledovne: „Nie proti ruským bratom, ale proti hydre boľševizmu odišli naši vojaci bojovať.“ Preto sa asi na Slovensku na rozdiel od oslavovania baltských esesákov a banderovcov o protiboľševickom ťažení slovenskej armády málo hovorí. Áno, oni nebojovali proti Rusom, a to sa dnes nepočíta! Keď zistili, že poviedka o boji proti boľševizmu je nepravdivá, mnohí z nich prešli na druhú stranu.
(Status na FB 13. marca 2024)
