Tak sa nám rozbieha volebná kampaň a s ňou i prvé podpásovky, teda konanie, ktoré by sa v normálnej, stabilizovanej spoločnosti nemali diať. Niektorí naši politici ako keby zabudli, že politika nie je o likvidácii, resp. fyzickej eliminácii protivníka, ale o ukazovaní cesty, ktorou by daný politik chcel viesť Slovensko, aby bolo prosperujúcou krajinou s čo možno najväčším počtom spokojných a v relatívnom blahobyte žijúcich ľudí. Tí, čo takýto projekt nie sú schopní predložiť, resp. nie sú schopní v prospech bežného občana štátu nič urobiť, sa obyčajne uchyľujú k politických praktikám, ktoré do pragmatickej politiky nepatria. Najčastejšie vyhlasujú, s kým pôjdu a s kým nepôjdu do koalície, hoci často je i ich zvolenie neisté.
Politika by mala byť o programoch a ich napĺňaní. Teda normálny slovník politika by nemal byť, s kým pôjdem, alebo s kým nepôjdem bez ohľadu na programové ciele. Každý politik, ktorý to s krajinou myslí úprimne, by mal hovoriť: Toto je môj program a do koalície pôjdem s tým, s ktorým v rámcoch Ústavy SR budem schopný ho realizovať, alebo aspoň časť z neho.
Žiaľbohu, na Slovensku pôsobia aj strany, ktorých primárnym cieľom nie je blaho človeka, ale služba cudzím pánom. Ich cieľom je, aby sa na Slovensku neskonsolidovala situácia natoľko, že by sa tu tvorili národné vlády s programami pre Slovensko a jeho obyvateľov.
V tejto džungli politických intríg a podpásoviek vynikli minulý týždeň dve udalosti. Predovšetkým to bolo doslova chrapúnske správanie I. Matoviča voči redaktorovi P. Bielikovi. Nemám veľkú mienku o zložení novinárskej obce na Slovensku, ale P. Bielik patrí určite k tej skupine, kde ešte platí niečo ako úcta k novinárskemu remeslu. To, čo si voči nemu dovolil Matovič, jednoducho prekročilo všetky medze a pravidlá komunikácie medzi verejne vystupujúcimi osobami.
Na druhej strane treba povedať, že Matovič v tejto komunikácii vyložil všetky svoje karty manipulatívneho spôsobu komunikácie. Nie, on nehovorí o faktoch, on jednoducho fakty tvorí podľa vývinu komunikácie. Ako náhle stráca vládu nad „témou“, snaží sa ju získať fabulovaním skutočnosti. Samozrejme, v rozhovore preukázal totálnu neznalosť práva, ale bohorovne z toho obviňoval redaktora P. Bielika, ktorý o tom „šajnu mal“. Jednoducho lož a podlosť, podfarbená primitívnym útokom na integritu novinára a jeho otca, boli hlavným nástrojom komunikácie I. Matoviča od okamihu, keď ho redaktor usadil na miesto, ktoré mu patrí – na miesto politického nímanda a podvodníka.
Omnoho závažnejšou udalosťou minulého týždňa bolo však teatrálne zatknutie bývalého policajného prezidenta a kandidáta SMER-u T. Gašpara. Nech sa na mňa nehnevajú ani premiér Ódor, ani prezidentka Čaputová, ale táto záležitosť sa ich mimoriadne úzko dotýka. Zvlášť, keď najdôležitejšou úlohou prezidenta je dozerať na orgány štátu, aby konali v medziach Ústavy a zákonov SR.
Predovšetkým treba povedať, že teatrálne zatýkanie za účasti po zuby ozbrojených príslušníkov polície so psami v ranných hodinách, najlepšie pred úsvitom, pokiaľ nejde o ozbrojených teroristov alebo masových vrahov, patrí do celkom iných politických režimov, nie do demokracie, ku ktorej sa Slovenská republika hlási. Pokiaľ mi je známe, T. Gašpar nepatrí do zmieneného typu policajne prenasledovaných ľudí, žije legálne na svojej adrese, s vyšetrovateľmi spolupracuje a určite by prišiel na políciu na predvolanie alebo v krajnom prípade ho mohla predviesť motorizovaná hliadka.
Použitie brutálnej brachiálnej moci pri zatýkaní T. Gašpara, s príčinami ktorého sa nestotožnil ani len prokurátor špeciálnej prokuratúry, nemožno označiť ináč ako policajnú zvoľu a zneužitie právomocí verejného činiteľa. A za to sú zodpovední všetci od vykonávateľov, príkazcov a orgánov kontroly až po najvyšší stupeň. Aj v tomto prípade sa ukázalo, akú veľkú pravdu povedal I. Šimko, keď povedal, že žiadna ozbrojená moc nemôže byť mimo politickej kontroly. Apropo! Keďže som robil na MO SR v čase prístupového procesu do NATO, tak chcem pripomenúť, že jednou z hlavných požiadaviek na reformy v rámci Akčného plánu členstva (MAP) bolo zavedenie efektívneho politického riadenia ozbrojených síl a ozbrojených zložiek (po anglicky Political Control). O žiadnych rozviazaných rukách náčelníka generálneho štábu alebo policajného riaditeľa sa v tých dokumentoch nehovorilo.
Na záver by som chcel pripomenúť, že zodpovednosť za výkon funkcie má niekoľko rovín. Samozrejme, je rovina politickej zodpovednosti, je rovina trestnoprávnej zodpovednosti, ale je aj niečo ako zodpovednosť pred históriou. Tým prvým dvom sa ľudia môžu vyhnúť, tej tretej sa nevyhne nikto. A história vie súdiť kruto.
(Status na FB 14. augusta 2023, titulok SLOVO)
