Anton Hrnko: Dejiny hanby

Ak sa raz budú písať dejiny hanebných rozhodnutí politikov, za ktoré sa už oni potichu hanbili, ale za ktoré sa určite budú hanbiť ich potomkovia, tak medzi skvosty takýchto rozhodnutí sa popri Mníchovskej dohode a Pakte Molotov – Ribbentrop určite zaradí aj rozhodnutie Európskej rady z minulého týždňa o „pomoci“ Ukrajine v sume 50 mld eur. Podľa môjho názoru jednak Európska rada asi nemala na rozhodnutie o takomto astronomickom balíku peňazí mandát od občanov Európy a jednak spôsob, akým bola vynútená „jednomyselnosť“ pri rozhodovaní patrí asi do iného systému, ako je demokracia.

Ale na úvod ešte niekoľko poznámok.

Každý imperializmus je zlom. Je jedno, či je to imperializmus americký alebo ruský alebo hociktorý iný, imperializmus je zlom. Imperializmus je však prítomný a malé národy musia s ním žiť a hľadať v spleti mnohorakých záujmov také miesto, aby im imperializmus čo možno najmenej uškodil. Pre malé národy je dobrom, keď funguje medzinárodné právo a imperializmy sa vedia vzájomne držať na uzde. Malé národy (napr. Poliaci alebo Česi) by nemali „hecovať“ jednu imperiálnu mocnosť proti druhej, lebo v prípade ich stretu si to práve malé národy odnesú najviac.

Teraz o tom, prečo považujem rozhodnutie Európskej rady za hanebné. Nuž preto, lebo vôbec nejde o pomoc Ukrajine, ale o jej udržiavanie vo vojnovom stave s Ruskom, o to, aby elity v Kyjeve boli ochotné hnať svojich občanov do nezmyselných jatiek. Ide o rozhodnutie v prospech jedného imperializmu (USA) proti druhému imperializmu (RF). Kým prvý menovaný bojuje za zničenie druhého a zmocnenie sa jeho zdrojov, druhý sa snaží obnoviť svoje postavenie vo svete a zachrániť si svoje zdroje primárne pre seba a svojich občanov. Nie, Šimečka nemá pravdu, že Ukrajinci bojujú za svoju suverenitu. Ukrajinci sa nechávajú zabíjať za cudzie záujmy a takéto „pôžičky“ im majú dodať guráž, že to s nimi USA a EÚ myslia vážne. Ale aj oni by si mali uvedomiť význam výroku jedného amerického politika, ktorý povedal, že Amerika nemá priateľov, má len svoje záujmy.

Mojím politickým vzorom bol francúzsky prezident Ch. de Gaulle. Jeho vízia jednotnej Európy od Atlantiku po Ural mi vždy imponovala, najmä svojou neimperiálnou podstatou. Spojenie všetkých európskych národov do jedného zväzku slobodných, suverénnych entít, kde „Alle Menschen werden Brüder“, bola lákavá cesta najmä pre ťažko skúšané malé národy. Rozhodnutie Európskej rady túto víziu nadlho pochovalo, lebo – ako sa zdá – bratia sú len tí, čo poslúchajú a nechajú sa vykradnúť globálnou elitou.

Keď na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia padol Sovietsky zväz a jeho impérium, všetci sme dúfali, že po zrútení bipolárneho sveta, v ktorom proti sebe stáli dve znepriatelené ideológie, boli odstránené všetky prekážky na ceste k zjednoteniu Európy. Avšak samozvolený víťaz studenej vojny to videl ináč. Veľmi skoro sme zistili, že spor nebol v ideológii, ale v snahe o globálne ovládnutie sveta. To, akým spôsobom realizoval Washington svoje pochybné víťazstvo v studenej vojne, myslím si, zaskočilo celý svet. Pax Americana sa zmenil na sériu vojenských zásahov po celom svete, násilným vnucovaním neoliberálnej ideológie a často nepochopiteľných rozhodnutí. Aj Rusi sa vyliečili zo sna, že prechod na demokraciu západného typu bude ich automatickou vstupenkou do klubu „vyspelých“ štátov. Finančný krach Ruska roku 1998 ich prebral z ilúzií a odtiaľ išla priama cesta k odstráneniu Jeľcina a nastoleniu Putina.

Európa i celý svet sa momentálne nachádza na križovatke. Som presvedčený, že okrem hlupákov, ktorí si myslia, že je možné vyhrať atómovú vojnu, si nikto neželá zhorieť v nukleárnom inferne. Európska únia sa svojím rozhodnutím vydala plniť nový plán Barbarossa. Ale ako jeho originálny tvorca, ani v Bruseli si neuvedomujú, že cisár Fridrich I. bol síce vynikajúci panovník, ale utopil sa v bezvýznamnej riečke.

Nakoniec jedno zablúdenie do slovenských dejín. Dnes, keď vidíme, akým spôsobom sa v demokratických pomeroch zabezpečuje potrebný súhlas predstaviteľov malých štátov s rozhodnutím mocných, nemožno nespomenúť zložitosť postavenia niektorých našich politikov v minulosti, za chrbtom ktorých stáli vtedajší Šimečkovia a Sulíkovci a pchali sa do pozornosti vtedajších „globalistov“ a sľubovali, že budú plniť úlohy z „centrály“ lepšie ako tí zaostali „suverenisti“.

(Status na FB 6. februára 2024)

(Celkovo 214 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter