Politika Západu voči Ukrajine sa mi zdá nepoctivá. Hlavné zdôvodňovanie podpory Ukrajincov v bratovražednej vojne proti Rusom spočíva v tom, že Ukrajina nesmie prehrať, lebo by bol ohrozený náš spôsob života, naša bezpečnosť, náš komfort. Vraj po porážke Ukrajiny by sa Rusko nezastavilo a pokračovalo by útokom na Európu.
Pomlčím o možnom útoku Ruska na ostatnú Európu, lebo by som musel hľadať dôvody, prečo by to Rusko robilo. V Európe malo pred vypuknutím rôznych majdanov na Ukrajine spoľahlivého odberateľa svojich energetických nosičov, investovalo obrovské prostriedky do ropovodnej a plynovodnej infraštruktúry a zo západnej Európy dostávalo významné investičné stimuly, ktoré viedli k rozvoju Ruska. Len hlupák si môže myslieť, že tento vzájomne výhodný tok kapitálu a tovarov by Rusko chcelo z vlastnej vôle rozstrieľať na „cucky“. Podľa vyjadrení amerického analytika Friedmana z Chicaga však vieme, komu tento vzájomne prospešný vývin v Európe prekážal.
Ale vráťme sa k pozícii Európy vo vzťahu k Ukrajincom. Nechápem totiž, prečo by Ukrajinci mali zomierať pre to, aby sa určitá časť napr. Čechov cítila komfortne. Ak si napr. Fialova vláda myslí, že Rusko ohrozuje spokojný život Čechov, poctivé z jej strany by bolo, aby vyhlásila vojnu Rusku a ČR si to s RF rozdali na férovku. Neviem, prečo by mala zháňať prostriedky na to, aby vyzbrojovala Ukrajincov a nechala ich bojovať za svoje záujmy. Pretože ja nevidím reálny vnútroukrajinský dôvod na to, aby sa Ukrajinci nechali zabíjať v tejto vojne.
Rovnako zaujímavá je zbierka, ktorú na Slovensku zorganizovala nadácia z názvom v newspeaku ako vystrihnutého z Orwellovho románu 1984 – Mier pre Ukrajinu. Už boli rôzne zbierky. Aj za socializmu sme sa pravidelne zbierali na Fond solidarity, ale nepamätám si, žeby sa niekedy u nás zbieralo na muníciu.
Chápem frustráciu niektorých ľudí, ktorí dostali zo zahraničia úlohu zabezpečiť kontinuitu naďovsko-korčekovsko-čaputovskej línie vzťahu Slovenska k vojne na Ukrajine (švejkovsky povedané biť sa v prvej línii až do roztrhania tela) a ktorí ju nesplnili. Ich pokus ukázať iné Slovensko ako to, ktoré reprezentuje súčasná slovenská vláda s mierovou rétorikou, je však totálne trápny. Oni totižto neukázali iné Slovensko, oni len ukázali, že zahraničné firmy na Slovensku sa nestotožnili so slobodným výberom slovenského obyvateľstva.
Prečo tak hovorím?
Je to úplne jednoduché zhodnotenie zbierky, ktorá za pár dni dosiahla sumu okolo 3 mil. eur. Pri všetkej úcte k ochote niektorých našich občanov zbierať sa na smrť, drobní prispievatelia by za pár dní sotva zozbierali sumu okolo stotisíc eur. Na zbierku sa teda poskladali veľké firmy, pôsobiace na Slovensku a svojimi príspevkami oznámili slovenskému národu, že síce žijú z jeho mozoľov, ale nerešpektujú ich vôľu, ktorú sa svojimi finančnými príspevkami snažia prekryť. Predpokladám, že organizátori zbierky budú mať toľko cti a zverejnia zoznamy darcov, aby sme vedeli, kto má rád tak Slovensko, že je na zachovanie jeho „dobrého mena“ ochotný investovať svoje peniaze. Dúfam, že ich následne nebudú chcieť odpísať z daní ako svojho času jeden podarený podnikateľ z Popradu. A určite ma bude zaujímať aj individuálny príspevok ľudí ako Z. Čaputová, I. Korčok, M. Dzurinda, M. Leško, R. Stanke, Z. Pauhofová a podobné „celebrity“ z nášho života.
Na záver ešte jedna poznámka. Aj Zelenskyj na Ukrajine, aj Fiala v Prahe a pravdepodobne aj Čaputová v Bratislave si vydýchli, keď americký kongres schválil pomoc Ukrajine v sume cca 61 mld. US dolárov. Je to skutočne významná pomoc. Cca 40 mld. z tých peňazí pôjde na doplnenie zbrojných skladov v USA, z ktorých sa redundantná a zastaralá munícia utilizovala na Ukrajine. Likvidácia vo vlastnej réžii by bola drahá. Je to skutočne výrazná pomoc, lebo plné sklady v USA budú silným varovaním Moskve, že Amerika je pripravená na konfrontáciu. Najzaujímavejšie sú však peniaze, ktoré dostane Ukrajina v „keši“. Ide o cca 11 mld. USD, ale nie ako pomoc, lež ako pôžička. Teda kongres odkázal do Kyjeva alebo Kyiva, že síce môžu bojovať za americké záujmy, ale podobne ako kedysi český premiér L. Adamec odkázal Slovákom, za „své“.
Z tohto pohľadu sa mi vyhliadky Ukrajiny zdajú tak trochu ako vyhliadky námorníkov, ktorí sa plavili medzi Charybdou a Scyllou. Buď vyhrajú, a potom ich Američania zderú z kože, alebo prehrajú, a Rusi ich zbavia príťaže starať sa o svoj osud. Ktorá z týchto alternatív je horšia, musia posúdiť sami. V každom prípade, zbrojárske firmy si na svoje prídu.
(Status na FB 22. apríla 2024)
