„Prehľad udalostí: Maďarsko, Poľsko a Česko sa dnes formálne stali členmi Severoatlantickej aliancie. Premiér Mikuláš Dzurinda oznámil, že vláda SR na stredajšom rokovaní potvrdila dovoz raketového kompletu S-300 z Ruskej federácie…“ Presne takto by zneli piatkové správy, ak by Dzurindova vláda rozhodla, že raketový komplet v hodnote cca160 – 180 miliónov dolárov v rámci deblokácie ruského dlhu predsa len dovezieme. Ako je známe, kabinet rozhodol opačne.
Vláda mala pred sebou iba dve možnosti: dohodu o dovoze S-300 potvrdiť, alebo ju vypovedať. Tretia cesta, napr. komplet doviezť a potom ho predať ďalšej krajine, zostala iba v rovine kuriozít. V prospech dovozu S-300 hovorila najmä rozpracovanosť projektu. Raketový komplet nie je kilo zemiakov, vyrába sa na objednávku a Rusko jeho výroba doteraz stála nemalé peniaze. Tie peniaze, a možno aj ďalšie penále, bude treba po vypovedaní objednávky zaplatiť. Takže možno očakávať, že z ruského dlhu voči nám sa síce odpíše pekná suma, ale Slovensko z toho nebude mať ani rakety, ani čokoľvek iné. Navyše hrozí, že Rusko prestane byť voči nám ústretové. Sme jednou z mála krajín, ktorým svoj dlh prostredníctvom deblokácií spláca, no po zastavení kontraktu na S-300 môže byť všetko celkom inak. Zrejme práve z toho vychádzala zdržanlivosť ministerstva financií.
Fiktívne spravodajstvo z úvodu je však najpádnejšou odpoveďou na otázku, či vláda rozhodla správne. Pravdaže správne. Lebo ako hovoril Werich, treba vedieť rozlišovať veci hlavné od pohlavných. A hlavnou vecou je v tomto prípade cieľ, priviesť Slovensko do silného spoločenstva bezpečných, demokratických, hospodársky a sociálne vyspelých krajín. Členstvo v NATO znamená najlepšiu možnosť chrániť štát nielen pred možnými nepredvídateľnými udalosťami, ale aj pred nebezpečenstvami už jestvujúcimi, vrátane medzinárodného terorizmu a hrozby zneužitia zbraní hromadného ničenia. Zároveň je chápané ako jasný krok k integrácii do EU. Tým by sa Slovensko po prvýkrát vo svojich dejinách stalo súčasťou jedného z pólov svetového rastu, za ktoré sú dnes považované severná Amerika, západná Európa a krajiny južnej a juhovýchodnej Ázie.
Dovoz kompletu S-300 by priamo neznemožnil integráciu do NATO, vydal by však do sveta celkom jasnú správu, že čosi nie je v poriadku. To si dnes Slovensko nemôže dovoliť. Naopak, napĺňanie zahraničnopolitických priorít musí byť nespochybniteľné – o to viac, že o mesiac sa koná washingtonský summit NATO, ktorý sa má zaoberať aj ďalším rozširovaním aliancie. Staré dobré nadštandardné Mečiarove zväzky s Ruskom preto treba – napriek očakávanej nespokojnej reakcii z tejto krajiny – znormalizovať. Nemožno na jednej strane deklarovať politickú vôľu vstúpiť do NATO a na druhej čulo rozvíjať vojenské vzťahy s Ruskom (ktoré síce nie je s NATO v nepriateľskom vzťahu, ale od lásky to má tiež ďaleko). Ak má politik zmysel pre zodpovednosť, v záujme štátu si musí vytlačiť z hlavy idealistické predstavy o moste medzi východom a západom (aj v dnešnej vláde reprezentované napr. Jánom Čarnogurským) a zaručiť krajine bezpečnosť. To znamená jasne sa pridať na jednu stranu a nehrať sa na geniálnych stratégov, schopných vybabrať s celým svetom. Jeden „chodiaci mozog, ktorý občas prijíma potravu“, ako sa pred voľbami označil jeden „orol tatranský“, by už hádam stačil.
Treba to povedať jasne – išlo o politické rozhodnutie. A nielenže to netreba skrývať za barličky o nevhodnosti S-300 pre slovenské podmienky, ako to urobil premiér, ale sa tým možno dokonca chváliť. Pretože ak zvíťazila politika, znamená to, že nevyhrali záujmy slovenských a ruských obchodníkov so zbraňami. A nevyhrala ani ľahkovážnosť či dokonca hlúposť, akú prezentoval expremiér a najnovšie hoteliér Mečiar uvahami o takej geopolitickej jedinečnosti Slovenska, ktorá aliancii pri jej rozširovaní jednoducho nedovolí naše územie obísť. Zrejme mu nik nepovedal o Kurtovi Vonnegutovi, ktorý napísal: „Sme to, čo predstierame, že sme. Tak si opatrne vyberajme, čo budeme predstierať.“
Autor je publicista