V stredu 18. januára vyšlo 2. tohoročné číslo českého dvojtýždenníka A2, ktorého hlavnou témou je Slovensko. Z A-dvojky sme v rámci spolupráce uverejnili viacero článkov. Z avíza časopisu vyberáme:
„Číslo s velice bachratou krajinou na obálce zkoumá s nezvyklou pečlivostí současnou slovenskou kulturu i politiku. Jedná se ostatně o suverénně nejbohatší tematické číslo v historii A2. Vplout do tématu lze nejlépe s esejem Lucie Satinské, jenž se zaměřuje na Dunaj a jeho roli nejen pro slavnou Petržalku, ale zem obecně. Současnou slovenskou literaturu zkoumají Martina Blažeková a Radoslav Passia, o palčivých kulturněpolitických kauzách referuje Tereza Stejskalová a hovoří o nich i slovenský umělec Tomáš Džadoň a básník Peter Šulej. O tom, že se u sousedů navzdory všem okolnostem daří angažovanému umění, svědčí texty o současném dramatu (Marek Godovič) a animovaném filmu (Eliška Děcká). A jako vždy, ani na společenských stránkách téma nemizí. Ať už otevřete A2 kdekoliv, je jisté, že brzy dojdete na Slovensko.“
K slovenskej problematike v rubrike Komentáre prispela naša autorka Gabriela Rothmayerová pohľadom na súčasnú situáciu pod titulkom Zverinec po slovensky. Redakcia
Zverinec po slovensky
„Naše země nevzkvétá,“ začal svoj prvý novoročný prejav vo funkcii prezidenta ČSSR Václav Havel. Bol to pred dvadsiatimi troma rokmi. Prevzal vtedy štát s majetkom 15 biliónov korún československých (v dnešných cenách). Za dvadsaťtri rokov sa ako lanský sneh rozplynul nielen spoločný štát Čechov a Slovákov, ale aj ten majetok. Aj Česi, aj Slováci, aj Moravania, aj Maďari, aj Rómovia, aj Nemci, aj deti, aj seniori v tej našej krajinke od Ašu až po Čiernu nad Tisou sú dnes zadlžení. A treba im uťahovať opasky.
Predseda strany Sloboda a solidarita, ktorá pochovala súčasnú slovenskú vládu, menom Richard Sulík pred Vianocami Slovákom odkázal, že žijú nad pomery a že už dosť! Ľuďom, ktorí si nevedia nájsť prácu, a preto sa pokúšajú podnikať, napríklad odkázal, že už nemôžu očakávať príspevok na „štartovné“ – predsa je jasné, že ak si nevedeli nájsť prácu, tak nebudú vedieť ani podnikať. Lepší život pre schopných – to má zapísané na svojom pomyselnom štíte slovenská pravica. Tí neschopní – slabí, starí, chorí – majú proste smolu.
Kto sú však tí schopní, ktorí si zaslúžia dobrý život? Čím prispeli spoločnosti, čo vynašli, vymysleli, či nebodaj spod zeme ako zlatý poklad vykopali? A kde sa tu odrazu vzali?
Podľa zosnulého filozofa, disidenta a presného kritika reálneho socializmu Milana Šimečku bola spoločnosť v čase normalizácie veľmi rovnorodá, homogénna: „Domnievam sa, že prednosťou reálneho socializmu zostal jeho osobitý demokratizmus. Konkrétne v Československu je tento demokratizmus výsledkom totálnej deštrukcie starých sociálnych štruktúr, v ktorej zanikli ekonomické základy každej triednej rozdielnosti. A to nielen v klasickom zmysle. Zmizli aj rozdiely medzi menšími sociálnymi skupinami, rozdiely stavovské a majetkové. Okrem úzkej vrstvy ľudí privilegovaných najmä politickým systémom je československý ľud v podstate homogénnou masou zamestnancov štátu.“ (Milan Šimečka: Obnovenie poriadku.)
Zamatovú revolúciu nadšene vítal homogénny ľud ako veľkú nádej. Zamatová revolúcia bola modernistická – mala ideál. No zamatová revolúcia a nástup reálneho (lúpežného?) kapitalizmu splynuli. Na nerozoznanie a nezaslúžene. Na začiatku sa o lúpežnom kapitalizme nehovorilo a nebol na programe. Ale nastal.
A dnes je Slovensko krajinou, kde sa špina miesi s ešte väčšou špinou. Čakajú nás voľby, ktoré, samozrejme, nič nevyriešia.
Pred Vianocami dostali Slovenky a Slováci darček v podobe „sociologickej štúdie“ – je ňou údajný prepis rozhovorov finančného žraloka Jaroslava Haščáka (PENTA) s politickou a ekonomickou špičkou slovenskej republiky. Mali sa odohrávať v rokoch 2005 – 2006 v konšpiračnom byte a Slovenská informačná služba ich so súhlasom sudcu monitorovala. Materiál s názvom Gorila plasticky a názorne osvetľuje, kam sa podel majetok, ktorý na začiatku novej éry činil milión Kčs na hlavu obyvateľa: už dvadsaťtri rokov tečie do vreciek ministrom, štátnym úradníkom a „podnikateľom“, ktorí ho (krytí slobodnými voľbami) beztrestne a za bakšiš rozpredávajú. Neslobodní novinári sa k veci priveľmi nevyjadrujú – vraj sa nič nedá dokázať a vraj dôkazom nepravdivosti má byť fakt, že si mafiáni výšku bakšišov nepíšu na papierik a ten potom nepožujú alebo neroztrhajú…
Bývalý šéf Úradu boja proti korupcii Jozef Šátek (ktorého zo služby vypudili za to, že nezvládol funkciu po ľudskej stránke – ako uviedol vtedajší minister KDH Palko) na margo tejto „investigatívy“ napísal: „Otvorenosť s akou sa ,podnikateľ‘ s ,ministrom‘ dohadujú na výške uliatych peňazí z privatizácie, nie je známkou nepravdivosti obsahu kauzy Gorila, ale len to dokazuje, v akom neohrozenom prostredí títo vystupujú a ,rokujú‘. Veď si boli všetkým úplne istí, zriadili si ,konšpiračný byt‘, technicky tento kontrolovali, mali ho pod dohľadom a určite nebol jediný. Chodili tam vysokopostavené osoby – budúci premiér, jeho adjuktant, vysoká funkcionárka FNM, minister, policajný funkcionár, kto by si teda dovolil takéto osoby odpočúvať?! To, čo sa niekomu javí ako ,neskutočné‘, nepravdepodobné a preto pochybné, to sa v skutočnosti udialo ako úplne normálne a bežné, pretože v tejto krajine sa cítili úplne a fakticky neohrozene. A čo sa im v skutočnosti mohlo stať? Prokurátor prehlásil, že nie sú ,nosiče‘ záznamov z odposluchov, takže nie je preukázaná ich ,autenticita‘ a trestné stíhanie – zastavil. Dotknuté osoby sa buď nevyjadrili alebo ak, tak len, že je to výmysel a nezmysel, teda potvrdili len to, čo už v záznamoch Gorila uvádzal na svoju prípadnú budúcu obranu policajný dôstojník. Výšku úplatkov si píšu len tí malí diletanti, tí veľkí žraloci sa o nich bavia otvorene, aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu.“
Vraj údajný hrdina tejto hry, spolumajiteľ finančnej skupiny PENTA Jaroslav Haščák v jednom zo zaznamenaných (vraj neoveriteľných) rozhovorov s bývalým ministrom hovorí: „Demokracia je nahovno systém. Volič o ničom nič nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch.“
Aby sme boli presní, aj na Slovensku si volič môže vyberať: medzi najatými reklamnými agentúrami, ktoré predávajú poriadne zapáchajúci tovar v púťových farebných obaloch. A ľudia majú možnosť kupovať, teda voliť. Propagandisti už opäť mydlia dávno vyprahnuté frázy, kto s kým smie a kto s kým nesmie po budúcich voľbách (!) spolupracovať – podľa toho sa má volič rozhodovať. Vety sú opäť ako panely – dopredu vieš, aký dom postavia, akú potemkinovskú dedinu, za ktorou je len duté prázdno.
Náš ľudský príbeh je napísaný v našich mestách, dedinách, rodinách. Mne, a myslím si, že väčšine obyvateľstva je srdečne jedno, kto s kým bude alebo nebude po budúcich parlamentných voľbách spolupracovať. Pochopili sme dávno to, na čo prišli už mladí v uliciach sveta: že politici sú nesvojprávne bábky v rukách veľkých prachov. A spokojne si ten svoj bábkoherecký život vychutnávajú. Bývalý minister, automobilový pretekár Malchárek, ktorý mal (podľa spisu Gorila) „zabezpečovať“ kupovanie poslancov v druhej Dzurindovej vláde (vraj stálo 50 miliónov slovenských korún), sa hneď po voľbách v roku 2006 nasťahoval do 26 miliónovej vily. Na otázku, kde na to vzal, odpovedal, že nemusí odpovedať: už nie je verejným činiteľom a to je jeho súkromie.
Nie štatistiky, ale vlastné poznanie nám ukazuje, kam sme sa dostali. Po príklad si zájdem do svojho rodiska na východnom Slovensku, aj do svojej rodiny. V roku 1960 tam otvorili novú polikliniku so všetkými oddeleniami. Na nádvorí vysadili ihličnany, sochár Fraňo Gibala vymodeloval sochu dievčiny, do mesta prišli medicínski špecialisti. V roku 1965 otvorili nové železničné učilište. Mesto dostalo okrem gymnazistov (gymnázium vzniklo v roku 1950) ďalších stredoškolákov. V roku 1968 otvorili nový prírodný amfiteáter, na každú slávnosť prichádzali hosťujúci umelci z Prahy aj Bratislavy. Mestečko malo tri svoje závody, mnohých mužov zamestnávala fabrika so špeciálnou výrobou.
A dnes? Môj starší brat, ktorý celý svoj život pracoval v nemocnici, je dnes na invalidnom vozíku. Bez nôh, slepý, po porážke. Hoci celý život odvádzal nemocenskú, dnes je pre neho zdravotná služba takmer nedostupná: polikliniku s nemocnicou sprivatizovala pohrebná služba (!), a tak najbližšia nemocnica je vzdialená 60 kilometrov! Po učilišti nezostala ani pamiatka. Z amfiteátra je krčma. Mestečko nemá ani jeden závod, fabrika so špeciálnou výrobou zanikla. Nezamestnanosť siaha k tridsiatim percentám!
Nič sa na tomto svete nestráca – kde pars pro toto Malchárkovi (a spol.) pribudlo, tam môjmu úbohému bratovi (a takmer celému Slovensku) ubudlo.
Aby sa ľudia neprebrali z letargického spánku a nevideli, kto ich tak neuveriteľne okradol, neustále sú uspávaní báchorkami o zlých boľševikoch, komunistoch a akýchsi bližšie neurčených hrdinoch – slušných ľuďoch. Kto by rebeloval, automaticky by prepadol medzi tých „neslušných“ – a tomu sa každý prirodzene bráni. Propagandisti primrzli k metódam a slovníku studenej vojny – a veľmi sa im darí. Neviem, dokedy, ale myslím si, že je to od nich veľmi neslušné.
Gabriela Rothmayerová
Autorka je spisovateľka
