Prezidentka SR nedávno vyjadrila názor, že žijeme v čase spochybňovania ústavy a demokracie. No to som popisoval už pred rokom, kedy premiér prenášal exekutívne práva na Mikasa a ten sekíroval celú spoločnosť (obyvateľstvo, aj organizácie). Poveroval nákupom predražených rúšok aj bez verejného obstarávania, zakazoval, prikazoval. Teraz sa vládnici rozhodli meniť zákon o právach a postavení generálneho prokurátora, lebo ich prestal poslúchať. Vrcholom arogancie mocných boli „oslavy“ SNP. Reči mali pekné, len ten prístup! Najprv si vybrali poslucháčstvo a potom zdupkali z osláv – v pancierovaných autách s dymovými sklami prefrčali pomedzi občanov.
Nuž demokracia – to by mala byť vláda ľudu. Ono je to tak ako s yetim – mnohí o ňom hovoria, no nikto ho nevidel.
Ale ak sa pred prezidentským palácom zídu občania a chcú niečo vyjadriť, tak by sa patrilo, aby domáca pani vyšla k ním a pozhovárala sa s nimi. Už tam boli niekoľkokrát, no okrem polície neprišiel nikto!
Kresba: Ľubomír Kotrha
Netreba sa až tak veľmi báť ľudí, pani prezidentka. Strach z demokracie prejavili vládnuci ľudia aj v otázke referenda – bože chráň nás pred vôľou ľudu. No to by teda bolo, aby ľud rozhodoval. Načo máme moc? Referendum by sa malo konať povinne v určitých intervaloch, aby vláde prikázalo, či zakázalo určité konanie. V našich podmienkach by však išlo iba o drahý prieskum verejnej mienky. Prezidentka by sa mala zasadiť na prijatí ústavného zákona o povinnosti konať referendá napríklad každé dva roky na jednu vážnu otázku a jeho záväznosť pre parlament aj pre vládu. Ľud treba navyknúť na vládnutie. Zatiaľ je systematicky a dlhodobo privykaný na poslúchanie mocných a ich sponzorov.
Koalícia si robí posmech aj z parlamentu. Okrem obligátneho ukazovania prstom ako majú poslanci (podľa svojho vedomia a svedomia) hlasovať, tak už verejne do televízií oznamujú „ešte sme to na koaličnej rade nepreberali“, takže nemáme stanovisko. Je to v rozpore s ústavou – koaličná rada je voľné no kabinetné zoskupenie osôb, ktoré nemá oporu v ústave! Teda ak sa tam rozhoduje, tak ide o protiústavný čin, rozhodovať má parlament.
Takže pani prezidentka naozaj upozornila na negatívny trend v politike. Mala naozaj na mysli to, na čo som teraz upozornil? Alebo sa vyľakala opozície? Tá je slabá, neponúka riešenia, občas prinesie nejaký bulvárny kúsok. Vďaka aj za to, no už by mohla prísť s nejakým konštruktívnym nápadom, ako vylepšiť situáciu, ktorá naozaj ide ako na tobogane – kĺže sa nadol a tým pádom aj zrýchľuje klesanie. Takže je potrebné čakať na koniec toboganu, teda na žuchnutie do piesku, či na betón. No to nebude až také zábavné, aspoň nie pre obyvateľstvo.
Okrem obchádzania práva máme aj zneužívanie funkcií, čoho dôkazom je polovičné zabasnutie policajtov, prokurátorov a bývalých politikov. Polovičné preto, že sú stíhaní, no už dlhú dobu a stále skoro nič. Takto sa vedie vojna nielen medzi policajtmi, ale už aj medzi prokurátormi. Čo na to pani prezidentka? Nevidí, nepočuje, poradcovia zamlčujú.
Komické sú tiež vyjadrovania šéfkov ministraničiek typu: ja nedovolím to, či oné, trvám na tom. Jednak si nevšimli svoju minipodporu vo verejnosti, kredit ministraničiek nestúpa, no stále je nad nulou, ale najmä – rozhodovať má parlament, teda Národná rada Slovenskej republiky – tá je však sprivatizovaná spomenutými ministraničkami.
V poslednej dobe sa v koalícii deje podivný jav – niektorí poslanci nechcú poslúchať svojich šéfkov a sami by sa chceli stať minišéfikmi. Pred kamerami frflú, niektorí mrnčia a považujú to za politicky zodpovedné správanie. Ono je to zložité byť v súčasnom parlamente. Koalícia sľubovala skoro zázraky pre Slovensko a tie sa nekonajú – vládnici nevedia ako používať svoju moc v zákonných normách a ešte aj v prospech všetkých Slovákov, a nie iba vybraných jednotlivcov, prípadne skupiniek. Aj v tomto prípade vidieť základný motív existencie vládnych poslancov – strach o dobré miesto pri koryte.
Takže pani prezidentka len ak ďalej – snažte sa poukázať na prešľapy mocných voči demokracii a navrhovať riešenia pre jej ochranu, či záchranu. No a nebojte sa až tak okato ľudí, verejnosti, národa.