Žoldnieri 21. storočia

Zmeny v medzinárodnej bezpečnosti, ktoré sa udiali po skončení studenej vojny, majú mnohé podoby. Jednu z nich, o ktorej sa na Slovensku vie málo, je privatizácia a komercializácia bezpečnostnej oblasti. Snahy o privatizáciu a komercializáciu bezpečnosti vychádzajú z jednoduchej kalkulácie – na zaistienie bezpečnosti štátov, hospodárskych subjektov i každodenného života ľudí sa bude z technických, ekonomických i sociálnych dôvodov vynakladať čoraz viac prostriedkov. Takýto trend prináša aj riziko – že súčasná spoločnosť sa môže ďalej destabilizovať novými hrozbami, ktoré paradoxne vznikajú v činnosti subjektov, čo by mali bezpečnosť zaisťovať. Reakcia na novú tvár bezpečnosti Na novú bezpečnostnú situáciu reagujú štáty rozdielne, ale v ich aktivitách vidieť určité trendy. Spravidla ide najprv o reformu sektora, v ktorej je v poslednom desaťročí najrozšírenejším javom prechod k úplnej profesionalizácii ozbrojených síl sprevádzaný znižovaním ich početných stavov. Úzkostlivo sa pritom dbá, aby sa príslušníci týchto organizácií v teórii ani v praxi neoznačovali za žoldnierov. Úplná profesionalizácia ozbrojených síl síce rieši viaceré morálne a sociálne problémy spojené s povinným vykonávaním vojenskej služby všetkými mladými mužmi, ale prináša nové ťažkosti do vzťahov medzi ozbrojenými silami a spoločnosťou a do fungovania bezpečnostného sektora. Druhú stránku reformy bezpečnostného sektora, ktorá je omnoho zložitejšia, predstavuje reforma policajných zložiek a spravodajských služieb. V tejto oblasti sa pokročilo zatiaľ málo. Ďalším z krokov by malo byť vytváranie nového vzťahu obyvateľstva a jednotlivých zložiek spoločnosti k zaisteniu svojej bezpečnosti. Najmä v súvislosti s týmto krokom vznikajú aj úvahy o možnostiach pripustenia ziskovosti za činnosti vykonávané v bezpečnostnej oblasti. Všeobecne sa rešpektuje fakt, že na konci 20. storočia nemožno odpovedať na riešenie bezpečnostných problémov len používaním ozbrojeného násilia, na ktoré historicky vznikol štátny monopol. Štáty sa vzdávajú časti tohto monopolu, čo vytvára priestor na pôsobenie súkromného sektora. Vyčlenenie bezpečnosti ako oblasti možného dosahovania ziskov však prináša iné problémy, najmä ekonomického, právneho a morálneho charakteru, podobne ako privatizácia a komercializácia školstva, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti – okrem iného aj tým, že tiež najťažšie dolieha na chudobnejšie a slabšie vrstvy spoločnosti. Novodobí žoldnieri V procesoch privatizácie a komercializácie bezpečnostného sektora sa objavujú kvalitatívne nové ekonomické subjekty – súkromné vojenské spoločnosti (ďalej len SVS) a súkromné bezpečnostné spoločnosti. Oba typy spoločností sa odlišujú od súkromných bezpečnostných služieb nielen obsahom svojich činnosti, ale najmä tým, že pôsobia nadnárodne. Zastavme sa viac pri SVS, ktoré sú známe aj pod anglickou skratkou PMC (Private Military Corporations). Podľa materiálov Brookings Institution v roku 2006 pôsobilo vo svete viac ako 3 000 SVS. Odlišujú sa od organizácií pôsobiacich vo vojensko-priemyslovom komplexe. Tie dosahujú svoje zisky na základe výroby a obchodovania so zbraňami a iným vojenským materiálom, SVS sa však zaoberajú špecifickými činnosťami – spravidla službami, ktoré možno poskytnúť len počas vojen, alebo podobných situácií. Ekonomicky nejde o zásadne nový jav – outsourcing sa v podmienkach globalizujúcej sa ekonomiky sveta využíva mnohostranne a prináša svojim prevádzkovateľom zisky. Vykonávanie časti vojenských činností súkromnými firmami pre štáty a ich ozbrojené sily je však nový prvok outsourcingu. Existujú odhady, že tieto firmy majú ročný obrat viac ako 100 miliárd USD, čo je zhruba jedna desatina celosvetových vojenských výdavkov. Podľa P. W. Singera z Brookings Institution – odborníka na SVS – možno podľa vzdialenosti od bojiska vyčleniť tri základné úrovne ich pôsobenia. „Poskytovateľské“ (dodávateľské) firmy operujú priamo v bojových zónach a ponúkajú služby žoldnierskeho charakteru, najmä boj, prieskum, velenie a ďalšie vojensko-odborné činnosti. Sú schopné uskutočňovať takéto akcie na súši, vo vzduchu, na mori a dokonca aj vo vesmíre. Podporné firmy sa zaoberajú zásobovaním, logistikou a materiálnym zabezpečením činnosti vojsk, stavebnými činnosťami na vojenské účely, starostlivosťou o zbrane a bojovú techniku (ich údržbou a opravami aj v čase ozbrojených konfliktov), prevádzkovaním vojenských kuchýň, práčovní a pod., pričom sú nútené pohybovať sa čiastočne aj v oblastiach boja. Konzultačné firmy zasa ponúkajú rôzne formy výcviku, konzultácií, poradenstva a pod., ale nezúčastňujú sa priamo na boji; svoje služby poskytujú nielen štátnym, ale aj neštátnym subjektom (napr. výcvik osôb na obranu miest ťažby vzácnych surovín a trás ich dopravy, na ochranu významných objektov); poradcovia pôsobia nielen v ozbrojených silách štátov, ale aj v ozbrojených formáciách iných bezpečnostných aktérov. Podnikanie s vojnou Zo sociálneho hľadiska je vytváranie SVS podobné formovaniu žoldnierskych organizácií. Vyhľadávajú najmä vojakov-vyslúžilcov vo veku okolo 40 rokov, ktorí majú za sebou zhruba dvadsaťročnú skúsenosť. Mimoriadnu cenu majú profesionáli s dlhoročnými skúsenosťami v zložkách špeciálneho určenia. V manažmentoch týchto firiem sú aj bývalí vysokí vojenskí či spravodajskí hodnostári a ďalšie osoby so skúsenosťou v riadení bezpečnostného sektora (poradcovia ministrov obrany, zahraničných vecí a pod.) Úplná profesionalizácia ozbrojených síl a aj širší proces rozsiahleho znižovania počtov ozbrojených síl, ktorý sa začal už v druhej polovici 80. rokov viedli k tomu, že na trhu práce bol veľký prebytok osôb s profesionálnymi skúsenosťami z vojenskej (bezpečnostnej) oblasti. V polovici 90. rokov sa celosvetové odhady pohybovali až okolo počtu 5 mil. bývalých vojakov a iných príslušníkov bezpečnostného sektora (najmä spravodajských služieb), ktorí mali za sebou viac ako len základný vojenský výcvik. Časť z nich z rôznych dôvodov nebola schopná či ochotná uchytiť sa v občianskom živote a využiť svoju kvalifikáciu. Budovanie a fungovanie SVS využíva skúseností z činnosti žoldnierskych organizácií a je priesečníkom viacerých procesov – v dôsledku zmien spôsobov vedenia súčasnej vojny, zmenenej bezpečnostnej situácie, ale aj ďalších faktorov spojených najmä s globalizáciou. Rozvoj SVS znamená evolučnú zmenu vo vývoji žoldnierstva – nájomného bojovníctva. Treba vnímať aj to, že jeho hybnou silou je možnosť zisku pre súkromné firmy v oblasti, ktorá bola dosiaľ štátnym monopolom. Zisk je prvoradý a zaistenie bezpečnosti vychádza z tohto princípu; a ten sa dá využiť v podmienkach liberalizujúcich sa ekonomík. Okrem profesionality podmieňuje úspech pôsobenia SVS aj schopnosť reagovať na dopyt po špecifických službách. Ináč vyjadrené, bezpečnosť nie je pre tieto subjekty cieľom, ale len prostriedkom, ktorý im umožňuje pôsobiť so ziskom v špecifickom segmente trhu, ktorý D. D. Avant z Washingtonskej univerzity charakterizuje ako trh sily. Objavujú sa názory, že zapojenie súkromných firiem do vojnovej činnosti povedie k rastu nákladov na ňu. Zdôvodňuje sa to tým, že ozbrojené sily majú záujem čo najrýchlejšie vojnu skončiť, aby mali čo najmenej strát a čo najmenšie výdavky, ale ak vojna prináša pre SVS zisk, motív ukončiť ju čo najskôr sa stráca. Afganistan, Irak, Chorvátsko, Slovensko… Činnosť SVS sa spočiatku sústreďovala do rozvojových štátov, najmä v Afrike, ale začal ich využívať aj hospodársky vyspelý svet. Čoraz viac sa medializuje ich pôsobenie v irackej a afganskej vojne, ktoré posunuli procesy privatizácie bezpečnosti, najmä vojny, výrazne dopredu. V Iraku predstavujú druhý najväčší kontingent po vojakoch USA, ich počty sa odhadujú na viac ako 20-tisíc osôb. Iný odhad uviedol T. Ch. Miller v Los Angeles Times 4. júla 2007, podľa ktorého počet osôb pracujúcich na kontrakty pre USA v Iraku dosahuje okolo 180 000 (sú medzi nimi nielen občania USA, ale aj z iných štátov, vrátane Iraku), a teda prevyšuje celkový stav bojujúcich vojakov. Jednou z renomovaných SVS v Iraku je Blackwater Security Consulting, ktorá je strategickou divíziou korporácie Blackwater USA. Jej pôsobenie v Iraku sa medializovalo najmä v súvislosti so zabitím a nasledovným spálením štyroch jej členov vo Faludži koncom marca 2004. Incident, pri ktorom dav vláčil mŕtve telá, predstavoval aj významný medzník vojny a viedol k zosilneniu bojov – podnietil nové aktivity zo strany okupačných vojsk, ale aj rast odporu proti okupácii. Ďalší známy prípad súvisí so smrťou piatich členov spoločnosti po zostrelení vrtuľníka USA v januári 2007. Podľa neúplných údajov zahynulo v Iraku doteraz najmenej 22 pracovníkov Blackwateru a počet všetkých mŕtvych kontraktorov dosiahol k 30. júnu tohto roku najmenej 1 001 osôb. Druhou je Halliburton Inc., s ktorou je zviazaný viceprezident USA D. Cheney (stál na jej čele v rokoch 1995 – 2000). Ide o jednu z najväčších korporácií pôsobiacich v oblasti energetických a geofyzikálnych služieb, ktorá je aj najväčším staviteľom vojenských základní na svete. Táto SVS (najväčšie objednávky mala jej divízia KBR, ktorá sa však v apríli tohto roku osamostatnila) pôsobí v Iraku v oblasti logistiky a bola medializovaná pre získanie veľkých kontraktov za kontroverzných podmienok – neúmerná cena, nekvalitné služby a pod. K príkladom na pôsobenie SVS však netreba chodiť príliš ďaleko. Na operáciách, ktorými v roku 1995 získala chorvátska armáda späť územie Republiky Srbská krajina, sa aktívne zúčastnilo viacero SVS. Najväčší podiel mala spoločnosť z USA Military Professional Resources Incorporated (MPRI). Členovia severoamerickej SVS Cubic Corporation pod oficiálnym názvom Defense Review Group pôsobia od septembra 2000 ako poradcovia aj na Ministerstve obrany SR a okrem iného sa podieľali na príprave SR na vstup do NATO, ale aj na konzultáciách pri spracovaní bezpečnostnopolitických dokumentov (Bezpečnostná stratégia, Obranná stratégia, Vojenská stratégia) ako i Modelu 2010 na úplnú profesionalizáciu vtedajšej Armády SR, ktorá bola v rámci tohto procesu premenovaná na Ozbrojené sily SR. Neistá právna pozícia Jedným z najväčších problémov činnosti SVS je jej právna (medzinárodnoprávna) úprava. Súkromných aktérov poskytujúcich vojenské (bezpečnostné) služby často kritizujú pre nízku priehľadnosť ich činnosti, nedostatok legitimity a poukazuje sa aj na rôzne možnosti zneužitia ich aktivít. Ako štát môže a vie kontrolovať činnosť súkromných firiem v takej citlivej oblasti ako je podiel (priamy či nepriamy) na organizovanom vykonávaní ozbrojeného násilia? Veď tieto firmy operujú nielen na „vlastnú päsť“ ale neraz môžu byť, v určitom „utajení“ aj so súhlasom svojich vlád, aj realizátormi ich objednávok. Ďalšou chúlostivou otázkou je účasť SVS na rôznych mierových operáciách OSN a iných medzinárodných organizácií, ktorá vyžaduje medzinárodnoprávnu úpravu. Predstavitelia SVS tvrdia, že majú záujem na dôslednejšej právnej, predovšetkým medzinárodnoprávnej, úprave svojej činnosti, lebo chcú získať väčšiu legitimitu pre svoje pôsobenie a aj odlíšenie od činnosti žoldnierov a ich organizácií. Ženevské konvencie z roku 1949 totiž postavili žoldnierov mimo právo. Týkalo sa to v prvom rade situácie, keď vojnu viedli štáty. Mnohé štáty okrem toho prijali zákony, ktoré zakazovali svojim občanom službu (bojovú činnosť) v inom štáte. Žoldnieri boli ohrození nielen v boji, ale aj právnymi orgánmi štátov. Dnes je situácia iná, pretože SVS sú neštátnymi subjektami, ale negatívne konotácie žoldnierstva z druhej polovice 20. storočia to automaticky nezmazáva. Stará známa dvojica – bohatstvo a moc Existujú aj mnohé iné komplikácie spojené s činnosťou SVS. Do akej miery a v akej podobe možno zveriť uskutočňovanie bezpečnostných činností, a to aj v medzinárodnom rozmere, súkromným subjektom a ako ich pôsobenie upraviť? Po druhé, verejná mienka nevníma smrť „kontraktorov“ tak citlivo ako smrť vojakov (aj profesionálnych). Chápe sa to ako riziko podnikania. Ako sa však bude verejná mienka stavať k tomu, ak samotní „kontraktori“ spôsobia smrť ľudí nezapojených do ozbrojených konfliktov? Ako sa v medzinárodnom práve stavať k činnosti osôb, ktoré nie sú vojakmi, ale ani ciilistami a nechcú aby ich považovali za žoldnierov, lebo tí pôsobia vo vojne medzi štátmi mimo práva? Je privatizácia a komercializácia vojny naozaj primeranou odpoveďou na zmenu bezpečnostnej situácie po skončení studenej vojny, v podmienkach postmodernej spoločnosti v globalizujúcom sa svete? Ako sa ukazuje, pôsobenie SVS zatiaľ nevedie ani k poklesu výdavkov na vojny (ani na bezpečnosť) ani k zníženiu počtu osôb, ktoré sú bezprostredne zapojené do ozbrojených konfliktov, ani ku skráteniu času ich trvania. Skôr naopak. A celkom nakoniec, privatizácia a komercializácia vojen i celého bezpečnostného sektora prináša problémy najmä malým štátom, lebo kým SVS slúžia zámerom veľmocí a podporujú ich politiku, ani jedna z nich nebude mať seriózny zámer vytvárať prekážky ich fungovaniu. A na mieste je otázka, prečo je pre USA i NATO výhodné, ak sa na operáciách v Afganistane a Iraku podieľa viacero malých štátov, ktoré sa nezapájajú do bojových činností. Okrem preukázania bezpečnostno-politickej lojality sú to aj ušetrené prostriedky, ktoré by museli zaplatiť SVS. Takto ich financujú daňoví poplatníci malých štátov. Moc a bohatstvo vo vojnách aj na začiatku 21. storočia ďalej kráčajú spolu. Autor je vysokoškolský pedagóg

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter