Rusko je v posledných mesiacoch objektom zvýšeného záujmu Európskej únie. Všetko by bolo v poriadku, keby tento záujem neskĺzal čoraz väčšmi do strašenia ruskou hrozbou a výziev do pritvrdzovania vo vzťahoch s Ruskou federáciou.
Vyvolávanie ducha ruskej hrozby sa stalo „exkluzívnym“ doplnkom prezidentskej volebnej kampane v USA, kde ho do omrzenia šírila H. Clintonová. Ruská karta už dávno (možno ešte vôbec nikdy) v kampani kandidáta na prezidenta USA (a tobôž za Demokratickú stranu), nezohrávala takú úlohu, ako v tomto prípade. Zdá sa, kruhy v EÚ, ktoré podporovali neúspešnú kandidátku washingtonského chradnúceho establišmentu, sa témy ruskej hrozby nechcú vzdať a z nejakého skrytého dôvodu ju iracionálne naďalej šíria. Hrozba sa podľa príkladu USA v hlavách európskych atlantistov rozširuje aj na informačnú oblasť a mediálne pôsobenie.
Európsky parlament prijal 23. novembra uznesenie o strategickej komunikácii EÚ s cieľom bojovať s propagandou tretích strán zameranou proti únii. V deklaratívnom dokumente, ako sme si na to v podmienkach EÚ už zvykli, sa chaoticky prelínajú konštatovania, hodnotenia, znepokojenia, obavy, výzvy, požiadavky, úlohy a pod. Veľmi problematické je poukazovanie na slobodu prejavu a vzťah kritiky a propagandy.
O tom, aký je duch dokumentu, svedčia názvy dvoch jeho častí. Druhá časť Pochopenie a odhalenie ruskej dezinformačnej a propagandistickej vojny, silne pripomína politickú terminológiu spred viac ako polstoročia, z čias najmrazivejšieho obdobia studenej vojny. Tretia časť sa zameriava na Pochopenie informačnej vojny a metód dezinformácie a radikalizácie, ktoré využíva IŠIL/Dá’iš. Možno však klásť na jednu rovinu aktivity vôbec neporovnateľných bezpečnostno-politických aktérov?
Návrh predložila za Výbor pre zahraničné veci spravodajkyňa A. E. Fotygová, poľská europoslankyňa za stranu Právo a spravodlivosť z frakcie Európski konzervatívci a reformisti. V menšinovom stanovisku frakcie Európska zjednotená ľavica – Severská zelená ľavica, ktoré predložil europoslanec za španielsku stranu Zjednotení ľaví J. Couso sa o. i uviedlo, že je nezodpovedné klásť štát ako Rusko na rovnakú úroveň hrozieb ako Dá’iš a požadovala sa podpora medzinárodného úsilia v rámci OSN zameraného na odstránenie Dá’iš, v ktorom práve Rusko zohráva kľúčovú úlohu.
Dokument, ktorý má len podporný charakter, nemožno preceňovať aj preto, lebo „za“ hlasovalo 304, „proti“ 179 a „zdržalo sa“ 208 europoslancov (60 ich nebolo prítomných). Napriek tomu zdôrazníme, že materiál naznačuje, že kríza v EÚ sa netýka už len jej inštitúcií, ale sa nebadane rozširuje aj na jej hodnoty. Iste, niektoré aktivity Moskvy možno kritizovať, ale stotožniť jej mediálne pôsobenie s Dá’iš, sa vymyká zdravému rozumu ako aj politickej kultúre, ktorou sa EÚ oháňa.
Na zamyslenie sa je aj to, že v zdôvodňujúcej časti materiálu sa až trikrát spomína NATO. Ak si spomenieme na výroky generálneho tajomníka NATO J. Stoltenberga či predsedu Vojenského výboru NATO českého generála P. Pavla o ruskej hrozbe, vzniká problém, kto v podmienkach „strategickej komunikácie“ vedie hybridnú vojnu – Rusko proti EÚ, alebo EÚ s NATO proti Rusku?
Nemá Rusko také právo na vlastnú propagandu ako EÚ a NATO? Môže NATO rozmiestňovať nové vojská pri ruských hranicich a keď Rusko na to zareaguje, vytvára hrozby pre Európu? Možno povedať, že nie Rusko ohrozuje médiami Európu, ale samotná EÚ sa môže stať touto hrozbou, ak bude skreslene hodnotiť realitu.
Dodáme, že 22. novembra bolo prijaté v Európskom parlamente uznesenie o európskej obrannej politike, kde sa v bode 7 opäť jedným šmahom obviňujú zo zhoršenia bezpečnostnej situácie v Európe rovnako Islamský štát a Rusko. Možno to je len symbolické, ale spravodajcom návrhu bol za Výbor pre zahraničné veci europoslanec U. Paet (z Estónskej reformnej strany, člen frakcie Aliancie liberálov a demokratov pre Európu). Ak významné slovo pri formovaní návrhov pre bezpečnostnú politiku EÚ dostávajú poslanci z Poľska a pobaltských krajín, nedivme sa, že v Európskemu parlamentu znejú rusofóbne názory.
Časť elít EÚ zrejme prepadá panike, lebo čoraz viac hlasovaní dopadá ináč, ako si to predstavujú. Okrem brexitu a víťazstva D. Trumpa neboli v poslednom čase Bruselu po vôli ani výsledky holandského referenda o asociačnej dohode s Ukrajinou, či prezidentských volieb v Bulharsku a Moldavsku, kde zvíťazili kandidáti, ktorí chcú zlepšiť vzťahy s Ruskom. Najčerstvejšie je to víťazstvo F. Fillona, známeho eurokriticizmom a realistickým pohľadom na vzťahy s Moskvou, v prvýkrát organizovaných primárnych voľbách francúzskej pravice. Vidieť však príčinu narastania euroskepticizmu a iných ťažkostí v EÚ v pôsobení ruských médií a klásť to na jednu rovinu s hrozbou islamského extrémizmu, je znakom strácania zmyslu pre realitu.
Možno by bolo namieste spýtať sa, či sa stúpenci tejto rezolúcie na vlastnú škodu neuzavierajú pred diskusiou, ktorá je v súčasnosti nevyhnutná pre riešenie všetkých európskych (i globálnych) problémov. Presviedčame sa o tom dlhší čas vlastne všade – od fungovania ekonomiky cez politiku a bezpečnosť až po sociálne a kultúrne otázky.
(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)
Vyšlo v Literárnom týždenníku 41 – 42/2016