Situácia je skoro ako vždy na prvý pohľad jednoduchá. Premiér sa vyjadril, že vláda má právo znárodniť monopoly zahraničných vlastníkov. Pravica sa doňho prostredníctvom väčšiny médií pustila až s podozrivo silnou kritikou – znárodnenie monopolov by bol údajne neštandardný krok. Podporila to tvrdením, že k takému krajnému kroku ako znárodnenie v poslednej dobe pristúpili len diktátori Chávez a Morales. Ako ukázal i charakter diskusie (?), otázka je značne zideologizovaná. Preto je namieste trocha vecnosti – čo je a čo nie je neštandardné a čo je a čo nie je koncepčné. I možné. Neštandardný krok? V európskych a západoeurópskych pomeroch nie je úplne bežné, aby boli monopoly v súkromných rukách či pod kontrolou zahraničného kapitálu. Inštitucionálny stav, o ktorom hovorí premiér, teda štátne vlastníctvo monopolov, je štandardný vo väčšine (západo)európskych štátov. Týka sa to aj aerolínií, dopravných spoločností a viacerých veľkých priemyselných podnikov či finančných inštitúcií. Ako príklad možno uviesť známe francúzske automobilky pôsobiace aj u nás. Štátneho kapitálu je teda na Slovensku dosť a netýka sa len monopolov, iba nie je slovenský. Legitimácia takéhoto inštitucionálneho stavu spočíva v tom, že ani z hľadiska (klasickej) liberálnej ekonómie nie je ospravedlniteľné, aby mal akýkoľvek súkromný vlastník monopol – podnik ktorý sa neriadi podmienkami na trhu, ale ich vytvára. Interpretácia znárodnenia monopolov ako apriori neštandardného kroku je teda nekompetentná bez ohľadu na to, či ho štáty, ktorých štátne firmy naše monopoly „sprivatizovali“, budú kritizovať. Takýto krok by nebol neštandardný, pretože by nezaviedol neštandardný stav. Naopak, možno argumentovať tým, že neštandardný je stav, keď národnú ekonomiku –monopoly– kontroluje (a tým i exploatuje) cudzí kapitál, bez ohľadu na jeho vlastnícku formu – a vzniká spravidla v dôsledku prehratej vojny resp. závislosti. Ťažko ho legitimizovať demokraciou. Ide o prvok závislosti. A ak sa v niečom všetky teórie demokracie zhodujú, je to potreba vonkajšej nezávislosti. Neexistujú závislí demokratickí vládcovia ani štáty. Podstatné je, že na základe medzinárodného práva nie je povinnosťou nijakého štátu trpieť ho, pretože dokázateľne vedie k ekonomickej exploatácii – odlivu ziskov v prospech ekonomiky centra, a ďalšej závislosti. Štáty majú garantované právo takýto stav riešiť práve znárodnením – s tým, že poskytnú náhradu. Tento princíp je legálne zakotvený v Charte OSN a vyplýva z princípu rovnosti národov, teda i neoprávnenosti ich vzájomnej ekonomickej exploatácie. Neštandardné je skôr tento princíp popierať. Operovať v kontexte zásahom do práv súkromného vlastníka, súkromných osôb či ich ochranou je scestné kvázifilozofovanie. Nikto totiž nemôže povedať že právo na majetok sa má vykladať ako právo na vlastníctvo monopolu, napríklad Slovenského plynárenského priemyslu (SPP). Lebo ak je vlastníctvo energetického monopolu len právom niekoho konkrétneho, sú hrubo porušované práva nás ostatných. Takéto krkolomnosti vo výklade vlastníckych práv neobstoja ani na prvý pohľad. Každý štát má teda právo i nevyhnutnosť definovať kde, akou formou a ako bude realizovať právo na majetok. Vlastníctvo je aj kolektívne – a že by monopoly zostali bez vlastníka, sa ochrancovia vlastníctva báť nemusia. Vnímať vlastnícke práva tak, ako niektorí filozofujúci právnici, mali by sme tu ešte šľachtu. Pripomeňme, že zásahom do práv vlastníkov bola i nedávna „privatizácia“ monopolov. Otázka teda nie je, či zasahujeme do vlastníckych práv – do nich sa zasiahlo pri prvej zmene jeho formy – ale ako sa uplatňujú. Je otázka formy vlastníctva vôbec aktuálna? Nehľadiac na ideologickosť rozoberania formy vlastníctva monopolov, problém znárodnenia či zoštátnenia nie je v tomto prípade namieste. Gas de France, Gasprom („privatizujúce“ SPP) ÖMV, MOL, Deutsche telecom, Austrian airlines a iné firmy… „sprivatizovali“ naše monopoly de facto ako nemecké, francúzske, rakúske, maďarské a iné štátne podniky. To najlepšie poukazuje na absenciu komparatívnej logiky argumentov zdôvodňujúcich zachovanie súčasného stavu v ekonomike monopolov. Znárodnenie monopolov bez ohľadu na jeho ideologickú interpretáciu teda v tomto prípade nie je otázkou zmeny formy vlastníctva, ale medzinárodného distribučného rámca – či závislosti. A v tomto smere je legitímnosť takéhoto kroku vďaka zakotvenosti v základnom medzinárodnom práve, najmenej problematická. (Nehľadiac na to, že medzinárodnoprávne zakotvená je i slobodná voľba prevažujúcej formy vlastníctva.) Nerelevantnosti problému formy vlastníctva vo všetkých spomenutých aspektoch zodpovedá i nerelevantnosť ostatných tvrdení, ktoré sa od tohto pseudoproblému odvíjajú. Patrí sem aj téza o štáte ako o zlom vlastníkovi. Bez ohľadu na to, že nie je teoreticky podložený dôvod, prečo by mal byť vlastník „štát“ apriori nejaký iný, horší ako hocaký iný vlastník, táto otázka relevantná ani vecne. Pretože hovoríme o efektívne fungujúcich podnikoch ktoré sú i po „privatizácií“ často de facto stále štátne. Podobne ako mnohé iné podniky na západe Európy. Iba ak by sme vymysleli teóriu o efektívnosti vlastníctva definovanú národnosťou vlastníckeho subjektu. Čo naznačuje úroveň diskurzu Diskusia o tomto probléme by sa mala viesť kompetentnejšie. To, čo sa predvádza, však nie je kompetentné ani od tých, čo sa proti tomuto kroku stavajú, ani od vlády, ktorá sa obmedzila, ako vždy, len na strohú vyhrážku. Všetky uvedené skutočnosti predsa premiér mohol, a za normálnych okolností i mal, vysvetliť a zavedenie inštitucionálneho stavu aký je svojou (vlastníckou) formou i (distribučným) obsahom bežný i na Západe – ak by mu oň šlo – podať v ucelenej koncepcii vypovedajúcej o tom čo, a prečo. „Obavy“ zo znárodnenia monopolov nie sú namieste a je vidieť, že ich reálnosť si uvedomujú všetci hlavní aktéri. A zdá sa, že R. Fico je vo svojej koncepcii, či ju nazveme sociálnodemokratickou, národnou či hocako inak, je do značnej miery najmä rétorický. Ako opodstatnene poukazujú serióznejší z jeho kritikov, napriek tomu, že značne kritizuje inštitucionálny stav zavedený vládami M. Dzurindu, napríklad v štandardných podmienkach nezvyčajnú, a preto ťažko obhájiteľnú a dosť demagogicky obhajovanú „privatizáciu“ monopolov zahraničnými – často štátnymi – vlastníkmi a úniku ziskov, doteraz na ňom veľa nezmenil. Nakoniec, je ťažko predstaviteľné, že by sa premiér postavil proti Nemcom, Američanom, Rusom. Preto je i téma vrátenia monopolov z ich rúk do rúk slovenských, témou čisto teoretickou. Takou zostanú i ostatné témy súvisiace s problematikou politicko–ekonomického (a distribučného) usporiadania, na „vlne“ ktorých Smer získal politickú legitimitu, čo mu umožnilo dostať sa so vlády, ale nie vládnuť v súlade s tým, o čom vehementne, a často i oprávnene hovoril pred voľbami. Preto je zdanlivo čudná i reakcia pravice. Účinnejšie než obhajovať ideologickú líniu ľahko obviniteľnú z fundamentalizmu, by za „normálnych“ okolností bolo poukázať na priepasť medzi slovami a činmi. Ale je možné, že o politiku ako stranícku programovú súťaž nejde – cieľom je určitá ideologická línia. Teda koncepcia inštitucionálneho usporiadania, vrátane vnútorného i vonkajšieho distribučného rámca. A tá, ak je už prijatá, sa každé štyri roky voľbami nemení. A to bez ohľadu na mieru legitimity, ktorá určuje iba nároky na inštitucionálne etablovanú (inštitúciami v rámci systému) ideologickú otvorenosť politického systému. Možno by bolo zo strany Smeru vhodnejšie byť k občanom serióznejším – ak už nemajú možnosť mnohé a podstatné veci meniť, mali by mať aspoň možnosť vedieť, na čom sú. Pravda, potom by sa mohli rozhodnúť inak, ako sa to hodí, ale bolo by to rozhodnutie na základe relevantných informácií. A také je vždy lepšie aj ak je „zlé“. Opak vedie iba k stagnácii a v konečnom dôsledku k predlžovaniu obdobia, v ktorom problémy riešiť nemožno. V tomto štádiu nejde o to rozdeliť aktérov na dobrých a zlých. Ide skôr o problém systému – inštitucionálneho rámca v ktorom títo pôsobia a hrajú rôzne (a zároveň zhodné) roly. Ide o to, že jediný relevantný problém celej tejto akože diskusie je, prečo sa vedie v takejto nekompetentnej rovine. Prečo sa diskutuje o otázkach, ktoré otázkami nie sú – napríklad o zoštátnení štátnych podnikov alebo štandardnosti toho, čo je štandardné všade okolo, len nie u nás a prečo to tak vôbec je. Prečo všetci akože diskutujúci tento hlúpy diskurz prijímajú a nikto z nich nie je schopný poukázať na základné fakty? Toto „akože“ pripomína niečo – azda ešte stále – dôverne známe… Autor je politológ Problém systému Inštitucionálnu podobu status quo možno interpretovať mocensky, respektíve politicky. Inými slovami, ak si napríklad vo vzťahu subjektov A a B, môže subjekt A môže dovoliť to, čo si nemôže dovoliť B, je medzi nimi vzťah asymetrický, teda mocenský. Ak napríklad A kontroluje (určitou formou vlastníctva atď.) svoje monopoly – a nielen to, dokonca aj monopoly B – a B (a to dokonca za analogických inštitucionálnych podmienok) nemôže kontrolovať nielen monopoly A, ale ani vlastné, znamená to existenciu mocenskej asymetrie medzi A a B. To, čo môže A, nie je B z nejakého dôvodu dovolené. To by nebolo možné, keby ich postavenie bolo rovnocenné. Ono však rovnocenné nie je, čo znamená, že je medzi nimi mocenská asymetria. Pravda, ak sú vo vzťahu, čo v tomto prípade sú. A „vyciciava“ B, navyše za takých formálnych inštitucionálnych podmienok, aké u seba netrpí. Tento vzťah teda predpokladá mocenskú podriadenosť, „závislosť“ B voči A: B je závislý útvar. V medzinárodných vzťahoch má uvedené podobu závislosti – definovanej vzťahom medzi politickou a ekonomickou závislosťou (periférnym, podriadeným postavením). Ekonomická závislosť (definovaná hlavne exploatáciou) predpokladá závislosť mocenskú. Inak by nebola politicky realizovateľná. Uvedený príklad vzťahu A a B je klasickým príkladom takejto závislosti. Existujúci mocenský vzťah musí byť zákonite vyjadrený inštitucionálne, teda organizačne: organizáciou – inštitúciami v rámci – politického systému. No a problém politickej závislosti vyjadrený vzťahmi vonkajšej kontroly politického systému prostredníctvom kontroly jeho inštitucionálnych (organizačných) prvkov je v našom prípade dobre podložiteľný. Náš politický systém takéto charakteristiky spĺňa. Čo ako oficiálne ututlávaný– je to fakt. Pritom politická závislosť definovaná priamou kontrolou (vnútorných prvkov) systému je minimálnym kritériom rozsahu platnosti pojmu. (Ide o stav, keď je fakt politickej závislosti natoľko „okato“ inštitucionalizovaný, že je absolútne nesporný – závislosť často ani zďaleka nemá takúto extrémnu podobu.) Ak teda vzťahy závislosti majú v teoretickej rovine vždy podobu ekonomickej závislosti (exploatácie, o ktorú v geopolitike definovanej rozdelením svetových zdrojov hlavne ide), a tá závislosť nielen generuje, ale predpokladá vytvorenie politickej závislosti definovanej mechanizmami vonkajšej či priamej kontroly systému moci v cieľovom priestore, na strane druhej to možno v praxi i na príklade dnešného Slovenska dobre ilustrovať. Z tohto vyplývajú dva hlavné následky: problémy, ktoré v našich podmienkach spolu úzko súvisia (v zmysle podmieenosti jedného druhým), a zároveň je ich možné skúmať ako(by) samostatné problémy. Je to problém samotnej inštitúcie závislosti a problém vnútorného politického systému skúmaného akoby bez ohľadu na fakt závislosti. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je naoktrojovaný určitý programový (ideologický) rámec fungovania systému (čo je nevyhnutný dôsledok ustanovenia určitého systémovo-distribučného rámca), vyžaduje to takisto inštitucionálnu– organizačnú– zakotvenosť týchto programových obmedzení politického systému a života konkrétnej spoločnosti. Čo je už, bez ohľadu na jeho vonkajší pôvod, vnútorný problém onej spoločnosti. A ten môže v podmienkach, čo to umožňujú, dostať podobu problému demokracie či demokratizácie – otvorenosti – politického systému.
