Často sa zamýšľam nad tým, prečo sa muži tak veľmi bránia, ak sa na stole objavia návrhy na vyrovnanie šancí medzi ženami a mužmi na presadenie sa v pracovnom, rodinnom či verejnom živote. Často nadobúdam dojem, že takéto návrhy sú akoby červeným súknom pre indivíduá spokojné so súčasnou situáciou. Veď načo by sme prijímali umelé opatrenia na vyrovnávanie miezd žien a mužov za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty? Veď ony sa presadia samy, prirodzene. A načo by sme zosúlaďovali pracovný a rodinný život? Veď žena je tu na to, aby sa postarala o deti, rodinu, aj celú domácnosť. No a načo už vôbec prijímať opatrenia na zvýšenie účasti žien v politike? „Žena v politike? Hotová katastrofa!“, dočítate sa v diskusnom fóre k návrhu na zmenu volebného zákona, ktorý by aspoň čiastočne prispel k vyššiemu zastúpeniu žien v parlamente. A keď už aj pripustíme, že tu nie je všetko s „kostolným“ poriadkom, uchýlime sa k formálnym nástrojom, za ktoré nás pochváli Európska únia, nad rámec ktorých však už nie sme ochotní uvažovať. Žeby sme šli ďalej? Na to ešte Slovensko nie je „pripravené“, často počúvam. Podobne ako nie je pripravené ani na životné partnerstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia, ani na to, aby spoločnosť vnímala Rómov ináč než len ako zlodejov a lenivcov. Ani na to, aby bol konečne prijatý antidiskriminačný zákon. A tak sa i naďalej oddávame svojim predsudkom a pokriveným predstavám (aspoň cirkev nám to odobrí!). Miesto toho, aby sme otvorene priznali, že práva sa neuplatňujú pre všetkých rovnako, že stále sú takí, čo ťahajú za kratší koniec. A riešenie? To dosiahneme len zmenou myslenia náš všetkých! Judita Takáčová, podpredsedníčka SDĽ
