Zmenil tvár cirkvi

Mal byť nevýrazným, prechodným pápežom. Jedným z mnohých. Jeho pontifikát bol po Jánovi Pavlovi I. v dvadsiatom storočí najkratší. Nikto od neho neočakával nič významné. Napriek tomu bol jedným z najväčších pápežov novoveku. S nástupom Jána XXIII. sa vraj v katolíckej cirkvi skončil stredovek. Angelo Giuseppe Roncalli sa narodil v severotalianskej podhorskej dedine Sotto il Monte, v rodine chudobných sedliakov. Vyrastal v silne náboženskom prostredí, kde sa rešpektovali staré tradície. Rodičia, pochopiteľne, očakávali, že ich najstarší syn bude roľníkom a prevezme rodinné hospodárstvo. Mladosť a prvé kňazské roky Angelova cesta ku kňazskému stavu nebola jednoduchá. Jeho rodičia neboli bohatí a štúdium bolo finančne náročné. Okrem toho chlapec mal spočiatku iba chabé základy latinčiny a ďalších vied, čo mu spôsobovalo problémy. Nedostatky sa mu však vďaka usilovnosti podarilo prekonať a nakoniec patril medzi výborných študentov. Už v seminári sa zoznámil s encyklikou Leva XIII. Rerum novarum, ktorá sa stala základom sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Postupne sa u mladého klerika prehlboval záujem o sociálne otázky a do popredia sa dostávalo úsilie pomáhať chudobným. Krátko po vysvätení si Roncalliho vybral za svojho tajomníka bergamský biskup Radini-Tadeschi, ktorý patril medzi liberálov. Bol dlhoročným spolupracovníkom Leva XIII. v oblasti sociálnej práce a aj napriek šľachtickému pôvodu mal veľmi blízko k najchudobnejším vrstvám. Prejavilo sa to napríklad v roku 1909, keď sa biskup rozhodol verejne podporiť štrajk robotníkov a ich právo založiť si odbory, čo cirkevná vrchnosť prijímala s nevôľou. Desaťročné pôsobenie u Radiniho ovplyvnilo mladého kňaza na celý život. V službách pápeža Roky prvej svetovej vojny strávil Roncalli na fronte, najprv ako sanitár a neskôr ako kaplán vo vojenskej nemocnici. V ďalšom období pokračoval Roncalli v pedagogickej práci ako profesor cirkevných dejín a neskôr ako spirituál v kňazskom seminári. Po vojne založil v Bergame domov pre žiakov učňovských škôl. V roku 1921 pápež Benedikt XV., starý priateľ biskupa Radiniho, poveril Roncalliho vytvorením pápežskej misijnej organizácie a postavil ho na jej čelo. O štyri roky neskôr ho Pius XI. vymenoval za apoštolskéhoo vizitátora pre Bulharsko. Spolu s menovaním dostal Angelo Roncalli aj hodnosť aeropoliského titulárneho arcibiskupa. Tým sa v roku 1925 začína jeho diplomatická dráha. Pôsobenie v Sofii nebolo jednoduché. Tamojšia katolícka komunita bola v menšine, život kňazov bol ťažký. Všade videl biedu a utrpenie. Od svojho príchodu do Bulharska sa apoštolský vizitátor snažil o spoluprácu s tamojšími predstaviteľmi ortodoxnej cirkvi. Na tomto poste zotrval arcibiskup Roncalli takmer desať rokov, do Vianoc 1934, keď bol vymenovaný za pápežského legáta pre Grécko a Turecko. Aj druhá Roncalliho diplomatická misia bola mimoriadne náročná. Sekularizačné opatrenia, ktoré mali zmodernizovať Turecko, sa dotkli aj katolíkov. Kňazi nesmeli na verejnosti nosiť cirkevné obleky, hrozila úplná likvidácia cirkevných škôl. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bolo problémov ešte viac. V duchu svojho presvedčenia považoval cirkevný diplomat za svoju povinnosť pomáhať hladujúcim a trpiacim. Vďaka svojej neoblomnosti a vytrvalosti sa mu podarilo mnohé dosiahnuť. Inicioval potravinovú pomoc USA a Veľkej Británie pre Grékov, ktorí kvôli okupácii umierali od hladu. Po dlhých a ťažkých rokovaniach nakoniec presvedčil nemeckého veľvyslanca v Turecku von Papena, aby zabránil deportácii zadržaných Židov do Nemecka. Za zmienku stojí, že počas norimberských procesov s vojnovými zločincami svedčil Roncalli v prospech von Papena, ktorého tribunál nakoniec oslobodil. Dobré vzťahy so socialistami Počas vojny sa pápežský legát netajil svojimi sympatiami k antifašistickej koalícii. Takýmto postojom, samozrejme, Vatikán nebol nadšený, no napriek tomu Pius XII. voči Roncallimu ráznejšie nezakročil. V roku 1944 bol arcibiskup Angelo Roncalli poverený ďalšou neľahkou úlohou. Bol vymenovaný za pápežského nuncia v oslobodenom Francúzsku. Politická klíma nebola pre cirkev priaznivá. Francúzsky episkopát sa počas vojny v očiach verejnej mienky sprofanoval spoluprácou s okupantmi. Vláda žiadala odvolanie tridsiatich troch biskupov, po zložitých rokovaniach sa nakoniec tento počet znížil na troch. V Paríži nadviazal Roncalli úzke kontakty s ľuďmi okolo de Gaullea, ale aj so socialistami. Stretával sa s predstaviteľmi celého politického spektra. Do jeho domu prichádzali politici od krajnej pravice až po radikálnych socialistov, diplomati, teológovia, filozofi, umelci, spisova-telia. Vodca radikálnych socialistov a zarytý antiklerikál Edouard Herriot vraj viackrát povedal: „Keby boli všetci kňazi ako Roncalli, nemali by sme problémy s cirkvou.“ Vo Francúzsku v tomto období vzniklo hnutie robotníckych kňazov, ktorí pracovali v továrňach spolu s robotníkmi. Takýto radikalizmus nebol Piovi XII. vôbec po chuti. Arcibiskup Roncalli však prejavoval k hnutiu sympatie. S kňazmi diskutoval a mal pre nich pochopenie. Vatikánu radil vyčkať, čo experiment prinesie. Vďaka nunciovmu úsiliu misia pretrvala a bola zakázaná až po jeho odchode z Paríža. Ďalším Roncalliho pôsobiskom sa stali Benátky. Popri menovaní za patriarchu bol povýšený do kardinálskej hodnosti. Podľa tradície prijal červený biret z rúk francúzskeho prezidenta, socialistu Vincenta Auriola. Auriol neskôr dokonca navštívil kardinála Roncalliho aj v jeho benátskom byte. Benátky boli považované za baštu konzervatívcov. Možno aj to bol dôvod, prečo sa pápež rozhodol poslať príliš liberálne zmýšľajúceho kardinála práve sem. Roncalli však od začiatku dával najavo, že na svojich postojoch nebude nič meniť. Napriek tomu treba povedať, že Roncalli nikdy nepatril v cirkvi medzi rebelov. Už v seminári si osvojil krédo, ktorého sa držal celý život: Oboedentia et pax (Poslušnosť a pokoj). Vždy sa teda podriaďoval príkazom svojich predstavených, no napriek tomu sa mu stále darilo zotrvávať na svojich hodnotách a mravných postojoch. Benátsky patriarcha robil niektoré kroky, ktoré sa v tej dobe museli zdať takmer nepredstaviteľné. Ako hostí mesta privítal účastníkov kongresu talianskych socialistov. Na audiencii prijal zástupkyne zjazdu ľavicových žien. Takéto kroky očividne nekorešpondovali s oficiálnym kurzom Vatikánu a Pia XII. Pápež je mŕtvy V októbri 1958 zomrel Pius XII. Počas jeho pontifikátu vplyv cirkvi poklesol. Pápež sa v posledných rokoch izoloval a kardinálsky zbor takmer nefungoval. Vatikán v tom čase pravdepodobne ovládala skupina štyroch alebo piatich kardinálov, ktorí zastávali najdôležitejšie štátne funkcie. Uvoľnené miesta v kardinálskom zbore neboli dlhší čas obsadzované a kolégium bolo prestarnuté. V tomto období bol pontifikát Pia XII. hodnotený rozporuplne. V cirkvi bola vyhranená skupina konzervatívcov aj liberálov, čo komplikovalo voľbu. Zo 70 kardinálskych miest bolo obsadených iba 54, z toho dvaja zomreli ešte pred voľbou Piovho nástupcu. Viacerých kardinálov museli na konkláve priniesť na nosidlách. Ďalším špecifikom bol fakt, že Taliani boli po mnohých storočiach v kardinálskom zbore v menšine. Spory modernistov a konzervatívcov mohla vyriešiť iba kompromisná voľba. Kardináli sa teda po neúspechu favorizovaných kandidátov rozhodli zvoliť prechodného pápeža, ktorý znormalizuje pomery v kúrii, a tým sa vytvorí priestor na hľadanie vhodnejšieho Petrovho nástupcu. Obom stranám sa nakoniec podarilo zjednotiť sa na sedemdesiatsedemročnom kardinálovi Roncallim. Na Petrovom stolci Kardináli sa však prerátali. Pápež prekvapil hneď pri voľbe svojho mena: Ján XXIII. Toto meno sa už totiž v cirkevných dejinách vyskytlo. V roku 1410 bol popri dvoch pápežoch v Ríme a v Avignone zvolený aj tretí pápež v Pise. Bol ním taliansky pirát Balthasar Cossa, ktorý prijal meno Ján XXIII. Od tohto momentu si žiadny pápež nezvolil meno Ján. Roncalli sa teda hneď od počiatku rozhodol ignorovať staré predsudky. Ján XXIII. príliš nelipol na konvenciách a ceremóniách. Zrušil tradičné pokľaknutie a bozkávanie rybárskeho prsteňa. Požiadal redaktorov vatikánskeho denníka Osservatore Romano, aby v súvislosti s jeho osobou nepoužívali patetické frázy, ako napr. „Svätý otec svojimi hlbokoctenými ústami ráčil vyjadriť“, „vznešené poučenia“, „najsvätejšie kroky“ a pod. Takéto rozhodnutia vyvolávali v kúrii pohoršenie. O nič menej nešokoval ani návštevou väznice, alebo keď vo Vatikáne prijímal cirkusantov či zametačov ulíc. Pápež sa s obľubou zhováral s robotníkmi a záhradníkmi. Ešte viac ako tieto „výstrelky“ znepokojovali kardinálov oveľa vážnejšie rozhodnutia Jána XXIII. Hoci sa spočiatku oficiálny kurz Vatikánu nemenil, všetko naznačovalo, že sa tak čoskoro stane. Ešte začiatkom roku 1959 vydala Kongregácia pre náuku viery dekrét, ktorým sa zakazuje veriacim udržiavať akékoľvek styky s komunistami. Pápež však veľmi rýchlo menoval nových kardinálov a čoskoro prekročil po stáročia zachovávaný limit 70. Červený biret získal po prvýkrát Afričan z Tanganiky. Medzi vymenovanými boli aj Japonec a Filipínec. Šokujúci koncil Postupne začal pápež odstraňovať z najvyšších postov v kúrii najradikálnejších antikomunistov a prívržencov studenej vojny. V žiadnom prípade však nešlo o „politické čistky“. Aj napriek tomu bol pápež vo Vatikáne obklopený ľuďmi, ktorí s jeho rozhodnutiami nesúhlasili. Pápež prijímal aj zástupcov iných vierovyznaní. Prelomová bola historicky prvá návšteva anglikánskeho prímasa Geoffreyho Fishera. Vatikán navštívili vrcholní predstavitelia židovského a moslimského náboženstva, šintoizmu, konfucianizmu či budhizmu. Audienciu dokonca udelil aj Chruščovovej dcére a zaťovi. Najväčším šokom pre konzervatívcov bolo rozhodnutie pápeža zvolať všeobecný koncil. Ján XXIII. oznámil kolégiu svoje rozhodnutie celkom nečakane. Pápež sa netajil svojou ambíciou zreformovať cirkev a otvoriť cestu spolupráci s inými náboženstvami. A tak ako konzervatívci robili všetko preto, aby sa starý pápež začiatku koncilu nedožil, Ján XXIII. sa s rovnakou odhodlanosťou usiloval prípravy urýchliť s vedomím, že mu nezostáva veľa času na uskutočnenie svojich plánov. Až po smrti Jána XXIII. sa verejnosť dozvedela, že pápež mal v úmysle zvolať koncil nie do Vatikánu, ale do Ostie, aby nevznikol dojem, že chce nadviazať na spiatočnícke závery Prvého vatikánskeho koncilu. Kuriálni kardináli však donútili pápeža od tohto rozhodnutia upustiť. Do popredia sa dostala aj myšlienka ekumenizmu. Pápež pozval na koncil zástupcov sedemnástich nekatolíckych kresťanských cirkví. Na koncile začali nadobúdať prevahu reformátori. Vytvoril sa priestor na širokú diskusiu o najrôznejších otázkach. Mysterium Roncalli Angelo Roncalli počas celého svojho života presadzoval myšlienku zmierenia, dialógu a spolupráce. Touto cestou šiel aj ako pápež. Odklonil sa politiky exkomunikácií komunistov, ktorú presadzoval najmä Pius XII. Ján XXIII. dal viackrát najavo potrebu medziľudskej komunikácie. Nikdy napríklad verejne neodsúdil kubánsku revolúciu ani neprerušil diplomatické styky s Kubou. Osobne sa angažoval aj počas karibskej krízy v roku 1962. Nepridal sa však na stranu USA, ako sa očakávalo. To však neznamená, že by bol Ján XXIII. prívržencom komunizmu. Práve naopak. Lenže pre pápeža bol najväčšou hodnotou svetový mier, a preto na rozdiel od svojho predchodcu nepodporoval studenú vojnu. Tieto postoje sa prejavili aj v dvoch najvýznamnejších encyklikách Jána XXIII. Encyklika Mater et magistra presadzovala pomoc rozvojovým krajinám a odsúdenie neokolonializmu. Okrem toho dokument dovoľoval katolíkom vstupovať do vzťahov aj s ľuďmi, ktorí majú iný svetonázor. V poslednej encyklike Pacem in terris (Mier na Zemi) Ján XXIII. zdôraznil základné ľudské a sociálne práva, odsúdil preteky v zbrojení a vyzval k mierovej spolupráci medzi národmi. Ján XXIII. zomrel 3. júna 1963. Do pamäti ľudí sa zapísal svojou dobrotou, jednoduchosťou, pokorou, srdečnosťou, vľúdnosťou a dobrosrdečným humorom. Všetky jeho životné rozhodnutia odrážali nesmiernu lásku k ľuďom a túžbu po mieri a spravodlivosti. Ľudia ho nazývali „dobrý pápež Ján“. Jeho neprajníci v radoch cirkvi tvrdili, že je „strelený“ a hovorili o ňom ako o hrobárovi cirkvi, ako o „červenom pápežovi“. Aj navzdory tomu vtlačil cirkvi svoju nezmazateľnú pečať a proces, ktorý odštartoval, sa aj napriek nevôli konzervatívcov ukázal ako nezvratný. V roku 2000 vyhlásila katolícka cirkev Jána XXIII. za blahoslaveného. Autor študuje na Právnickej fakulte UK