Reakciou na ekonomický liberalizmus globálneho ekonomického prostredia, ohrozujúci európsky sociálny štát, sú aj tendencie „vlasteneckého protekcionizmu“, za ktoré Európska komisia kritizuje členské krajiny. V určitom zmysle je však pravdou, že ak by bola obchodná a ekonomická politika komisie iná, vlády by sa nemuseli uchyľovať k protekcionizmu. Európska komisia (EK) je však v mnohom kritizovaná nespravodlivo. Určite je v nej dosť „neoliberálov“ a podporovateľov súčasnej globalizácie (patrí medzi nich aj predseda Barroso). Príkladom „neoliberálnych“ vplyvov v komisii bola aj pôvodná verzia Bolkesteinovej smernice. Podobne ako mnohé iné časti legislatívy, ktoré majú zlepšiť jednotný trh. Mnohé z iniciatív EK na zlepšenie vnútorného jednotného trhu nie sú vôbec slepým akceptovaním globalizácie. Je to snaha o zvýšenie konkurencie na európskom trhu, čo je úplne iná vec. Dnešná komisia nie je, rovnako ako širšie európske politické kruhy, v žiadnom prípade pod vplyvom „neoliberálnych“ ideológov. Obsahuje skôr široké spektrum – od zástancov „neoliberalizmu“ k sociálnym demokratom. Od umiernených podporovateľov globalizácie k umierneným protekcionistom. Víťaz tejto diskusie ešte nie je istý, o post sa uchádzajú všetci aktéri. Európsky odpor V istom zmysle bude samozrejme EK vidieť veci cez „protekcionistické“ okuliare – tento postoj vyplýva z inherentnej dynamiky v procese európskej integrácie. S premenou sveta na regionálne obchodné bloky sa to ešte zosilní. Európska komisia už teraz zabezpečuje kvázi protekcionistické obchodné dohody s ázijskými krajinami, pokiaľ ide o obuv a odevy a pokračuje aj v ochrane európskeho poľnohospodárstva. „Protekcionizmus“ v poľnohospodárstve je dokonca stále menej kritizovaný, nakoľko si ľudia uvedomujú potrebu potravinovej sebestačnosti kontinentu v stále menej bezpečnom svete. Napríklad americká agresívna zahraničná politika je ovplyvnená v značnej miere práve nedostatkom sebestačnosti pokiaľ ide o kľúčové zdroje, najmä energetické. Práve tieto prvky geopolitiky privedú Európanov k tomu, že si budú viac vážiť sebestačnosť – najmä u potravín a energie – ktorú teraz podkopáva tlak globálneho „voľného obchodu“. Samozrejme, zásadnú reakciu na excesy globalizácie a „voľného obchodu“ je možné očakávať len vtedy, ak sa Európania rozhodnú udržať si svoj vzácny sociálny model. Francúzske veto Ústavnej zmluvy, nemecká podpora sociálnemu štátu a „nový ekonomický patriotizmus“ možno vnímať ako európsku verziu širšieho celosvetového fenoménu protipohybu. Pred šiestimi rokmi som napísal, že „pred našimi očami sa odohráva veľká svetová dráma medzi „neoliberálnou“ globálnou ekonomikou a európskym sociálnym modelom“. Tieto dva prístupy sú v protiklade a jeden bude musieť ustúpiť druhému. Dnes ostrý konflikt pokračuje. A je stále viac zrejmé, že existencia európskeho sociálneho modelu – s jeho reguláciami, sociálnymi výdavkami, ochranou trhu práce ako aj obchodnou politikou – je sama o sebe intervenciou do „neoliberálneho“ procesu globalizácie a formou protekcionizmu. Uchovanie sociálneho modelu reprezentuje kľúčový základný kameň nového protekcionizmu – nič menej ako intervenciu do procesu a pokus ovplyvniť globalizáciu v zhode s našimi potrebami, a nie vzdať sa jej pravidlám. Európsky odpor voči globalizácii však nie je len prostým odmietnutím jej ekonomických a finančných pravidiel. Je skôr vznikom „strategického“ a „kontinentálneho“ v protiklade k „ideologickému“ a „univerzalistickému“ prístupu k svetovým problémom. Sociálni demokrati, samozrejme, nemôžu odmietnuť myšlienku univerzalizmu v jej politickom a morálnom použití – potvrdenie rovnosti ľudí, hodnoty každého človeka bez ohľadu na jeho národnosť, rasu či náboženstvo. V ekonomickom zmysle však „univerzalizmus“ – či globalizácia alebo globalizmus – je často používaný ako zásterka pre univerzálne nanútenie korporátnej ekonomiky, politiky a etiky, pod kontrolou podnikateľskej sféry. Inak povedané, univerzálny svetový poriadok vytvárajúci obrovské nerovnosti v rámci západného sveta aj v rozvojovom svete, spútanie chudobných oblastí v systéme, ktorý ich ponechá chudobnými. Dotváranie globalizácie Namiesto akceptovania takéhoto sveta by sa sociálni demokrati mali snažiť o jeho dotváranie. Dotváranie systému neznamená ani slepé akceptovanie všetkých pravidiel, ani slepú opozíciu voči všetkým aspektom, vrátane pozitívnych. Sociálni demokrati by sa prirodzene mali snažiť o podporu skutočne progresívnych aspektov globalizácie – lepších komunikačných liniek, lepšej možnosti pochopenia kultúrnej odlišnosti, možnosti cestovať, univerzalizmu ľudských práv. Súčasne by však nik nemal byť zvedený k viere, že musíme akceptovať celý systém globalizácie. Niet rozporu medzi akceptovaním jej pozitívnych aspektov a súčasne ovplyvňovaním procesu ekonomickej globalizácie s cieľom obmedzenia schopnosti kapitálu nepoznajúceho hranice oslabovať spoločnosti. Samozrejme, je ľahšie hovoriť o potrebe formovať globalizáciu, než odpovedať na otázku, ako to urobiť. V istom zmysle nemusia európski sociálni demokrati robiť nič iné, než brániť to, čo už majú. Obranou európskeho sociálneho modelu – trvaním na sociálnodemokratickej politike na trhu práce, daňovej politike, regulačnom systéme a poskytovaní sociálnej pomoci – efektívne intervenujeme do globálneho trhu. Práve tento odpor voči nezodpovednosti mobilného kapitálu stavia neokonzervatívcov vo Washingtone a na Wall Street často do opozície voči európskemu sociálnemu modelu a vedie k propagandistickým útokom na „sklerózu“ európskej ekonomiky. Nový prístup k obchodu „Neoliberáli“ majú pravdu, že sociálny model je príliš „drahý“, ak tým myslia fakt, že je neudržateľný v globálnej ekonomike, ktorá od Európy vyžaduje, aby ostala „konkurencieschopnou“ – teda znižovala náklady. Tieto náklady – najmä mzdy a dane – sú považované za príliš vysoké, v dôsledku čoho vraj mobilný kapitál odíde z Európy. Alebo sa tým budú vládam vyhrážať. Je to presvedčivý argument. Sociálni demokrati naň môžu odpovedať len novým prístupom k trhu. V súťaži medzi sociálnym štátom a mobilným kapitálom je jediným tromfom v rukách vlád kontrola trhu v Európe, najväčšom jednotnom trhu sveta. Globálne korporácie môžu chcieť znižovať náklady presunutím výroby do zahraničia, dôležitejším je však pre nich prístup na veľké svetové trhy tovarov a služieb. „Voľný obchod“ nie je len mantrou, je nevyhnutný pre prežitie. Pokiaľ však možno sociálnodemokratické vlády presvedčiť, aby nezasahovali do systému „voľného trhu“, potom sú demokraticky volení politici impotentní tvárou v tvár ich korporátnym náprotivkom. Práve preto musia sociálni demokrati doplniť svoju ochranu sociálneho štátu o „strategický“ – v protiklade k „ideologickému“ či dokonca „náboženskému“ – pohľad na „slobodný obchod“. Na obchodnú politiku musíme nazerať ako na kľúčový, strategický, nástroj intervencie, a teda formovania globálnej ekonomiky v zhode s potrebami európskej verejnosti a európskych pracovných miest, a nie globálneho podnikania. Európska komisia a Európska rada už v určitom zmysle takýto strategický postoj prijali. Európska obchodná politika môže robiť veľké rozdiely – z princípu, nie len v prípade tlaku – medzi jednotlivými sektormi (napríklad medzi sektormi ohrozenými ekonomikami s nízkymi nákladmi a tými ostatnými, sektormi potrebnými z hľadiska bezpečnosti a menej relevantnými). Môže tiež rozlišovať medzi obchodnou politikou, ktorá slúži domácim producentom proti vzdialeným zahraničným konkurentom (čo je nesprávne) a obchodnou politikou, ktorá chráni domácich producentov pred nespravodlivou konkurenciou kapitálu využívajúceho nízke náklady v iných krajinách (čo je správne). Sociálnodemokratická strategická obchodná politika by mala odolať veľmi silnému, no v zásade krátkodobému, tlaku na komisára pre obchod Petera Mandelsona zo strany európskych predajcov, ktorí chcú povolenie dovozu väčšieho množstva nízkonákladových výrobkov zo zahraničia na úkor straty európskych pracovných miest. Strategický pohľad na obchod okrem toho znamená dlhodobú alebo aspoň strednodobú perspektívu. To by priviedlo severoeurópskych sociálnych demokratov, napríklad vo Švédsku a Veľkej Británii, ktorých hi-tech priemysel a služby ešte nie sú ohrozené nízkonákladovými konkurentmi, k väčšej solidarite s pracujúcimi na juhu Európy, ktorí sú v nemej šťastnej situácii. Záleží na veľkosti Európsky strategický prístup nie je nikde tak potrebný ako v oblasti dodávok energie. Trhové sily – hlavne globálne trhové sily – by v prípade voľného pôsobenia postavili Európu do obrovskej nevýhody v snahe dohodnúť jednotnú európsku stratégiu s producentmi energie. Chápanie potreby celoeurópskej energetickej stratégie dokonca pomôže proeurópanom a sociálnym demokratom v ich domácich bojoch s euroskeptickými globalistami a „neoliberálmi“. Stačí nahlas a jasne povedať, ako títo globalisti kladú „trhové sily“ (zvyčajne spôsob ako zaistiť veľké zisky pre korporácie) pred bezpečnosť ľudí. Nový strategický prístup, ktorý, dúfajme, nahradí univerzalistickú ideológiu trhu, však nemôže byť úplne neutrálny vo veľkej a citlivej otázke o úlohe štátu v domácej európskej ekonomike. V tomto zmysle môže byť nová paradigma iba „naľavo od stredu“. Vyžaduje si to štát, ktorý je dosť silný na to, aby bol schopný intervenovať na globálnom trhu a / alebo vyvažovať a rokovať s globálnymi trhovými silami, zvyčajne veľkými nadnárodnými spoločnosťami. Európske národné štáty sú však pre tento účel príliš malé. Dokonca aj pre najväčší (Nemecko) je ťažké ustáť globálne tlaky. Bez spoločnej sily jednotného trhu a spoločnej meny je erózia sociálneho štátu nevyhnutná. Preto môže „neoprotekcionistický“ prístup fungovať len na európskej úrovni. Porovnajme, kým národné štáty reprezentujú silu len 50 miliónov (či Slovensko 5 miliónov) ľudí, tak jednotný trh reprezentuje viac ako 450 miliónov a jednotná mena viac ako 350 miliónov. To je už skutočná sila umožňujúca účinné rokovania s korporáciami a mobilným globálnym kapitálom. Všetci, ktorí veria v európsky sociálny štát, tak musia pokračovať v integrácii kontinentu a vytváraní európskeho politického priestoru – kontinentálneho štátu, ktorý by nahradil stále viac zaostalé a impotentné národné štáty. Americký teoretik globalizácie Philip Bobbit vo svojej objemnej knihe The Sheild of Achilles; War, Peace and the Course of History, predstavuje jasnú a svojim spôsobom presvedčivú, americkú víziu budúceho „neliberálneho“ poriadku, v ktorom sa súčasné európske národné štáty pretvoria na „trhové štáty“, v ktorých je vláda len o málo viac ako podriadený agent potrieb globálneho kapitálu a trhu. Naozaj je to budúcnosť európskych národov (dokonca aj veľkých), ak sa obrátia chrbtom k budovaniu „kontinentálneho štátu“. Strach s podobného osudu už ostatné kontinenty vedie k tomu, aby kráčali v stopách EÚ a vytvárali zárodky vlastných „kontinentálnych štátov“ okolo regionálnych ekonomických zoskupení – ako Mercosur či ASEAN. Dôvod ich vzniku je zrejmý – menej rozvinutým ekonomikám umožniť vyvinúť cestu postavenú na viac „protekcionistickom“ a strategickom prístupe. Predstavujú uznanie faktu, že ideologický globálny „slobodný obchod“ a globálny „voľný trh“ priniesli skazu do mnohých oblastí sveta. Kto za koho kope Neoliberálni advokáti sa často odvolávajú na sympatizujúce liberálne inštinkty Európanov a Američanov. Tvrdia, že bloky vo svetovom obchode vytvorené protekcionizmom, a dokonca aj umierneným „strategickým neoprotekcionizmom“, vážne poškodia chudobné oblasti sveta tým, že ich odrežú od západných trhov. No veľmi presvedčivé množstvo kritickej literatúry – vedenej napríklad dielami Josepha Stiglitza – jasne poukazuje na obmedzenia tohto argumentu. Ukazuje, ako Washingtonský konsenzus prinútil menej rozvinuté krajiny prispôsobiť ich ekonomický a sociálny život západným potrebám. Globalistický systém zabráni – často neplánovane no zato s devastujúcim účinkom – týmto krajinám vytvoriť si silné vnútorné trhy. V prípade Británie sa mánia „voľného trhu“ neuchytila až do poslednej polovice 19. storočia, kedy prebehla, ako hovorí John Ralston Saul, „nádherne pokrytecká debata“ o anglických verzus indických látkach. Vtedy, popri moralizovaní o voľnom obchode bežiacom na plné obrátky, nevideli obchodníci z Manchasteru – pravoverní z pravoverných – žiadne protirečenie v tom, že Indii opäť a opäť odmietali spravodlivý prístup na trh. V tomto zmysle, vo veľkej hre globalizácie na víťazov a porazených stoja menej rozvinuté chudobné regióny takpovediac v jednom tábore s pracujúcimi v Európe a Amerike, proti „neoliberálnemu“ svetovému poriadku. Veľké korporácie zas majú za spojencov vlády Číny a Indie. Potrebu strategického protekcionizmu teda nepodporujú len ekonomické argumenty, ale aj morálne a politické. Ak by bol globálny „neoliberálny“ poriadok ponechaný sám na seba, zvýšil by dramaticky nerovnosť a chudobu a ohrozil by mechanizmy chrániace ľudské práva a demokraciu. Demokracia a ľudské a občianske práva sú v zásade politické koncepcie vytvárané a živené inštitúciami. Ochrana demokracie preto nutne znamená ochranu nadradenosti politiky nad ekonomikou. Udržať kapitalizmus na uzde Nový prístup sa však nezjaví sám od seba. Sociálni demokrati musia akceptovať, že vyvažovanie korporácií je možné len vďaka silnému štátu – niečomu ako štátu zmiešanej ekonomiky, ktorý v západnej Európe fungoval v 60. rokoch. V období postupu neoliberálneho poriadku sa však mnohí sociálni demokrati nechali zatlačiť do defenzívy, neochoty brániť silný štát. Je to, samozrejme aj reakcia na nadmerný štát navrhovaný ľavicovými socialistami v 70. a 80. rokoch, teraz tu však máme „nadmerný trh“. Len ak bude štát (miestny, regionálny, národný či kontinentálny) dostatočne mocný, bude môcť garantovať veľkú liberálnu myšlienku ľudských práv. Len ak bude dostatočne mocný, bude schopný obmedziť silu podnikateľského sektora a presadiť veľkú sociálnodemokratickú myšlienku „demokracie na pracovisku“. Európania objavili kapitalizmus. Slúžil nám dobre – ale len keď bol držaný na uzde. Bezhraničný, surový globálny kapitalizmus uvoľnený z reťaze počas posledných dvoch desaťročí je hrozbou pre všetko, za čo bojujú sociálni demokrati. Preto bude musieť v budúcnosti európska ľavica spochybňovať „neoliberálnu“ globalizáciu. A týmto spochybnením musí definovať seba ako aj Európu. Inak povedané, európsky sociálny model, a neoprotekcionistická stratégia potrebná na jeho obranu, môžu byť kľúčom k vytvoreniu európskej identity. Autor je profesorom na London Mtropolitan University a šéfredaktorom časopisu Social Europe Článok bol uverejnený v časopise Social Europe www.social-europe.com
