Možno, že som sa za to cítil trochu zodpovedný. Že som bol pri tom, keď sa tí dvaja zoznámili. Na Prvého mája, keď som sa napriek všetkému dal zlákať. Priateľstvám som sa dovtedy vyhýbal. Priateľstvám so spolubývajúcimi, ktoré človeka ťahajú ku dnu. Nepatríme k sebe len preto, že sme spievali rovnaké pesničky. Ale to ráno s Marisiou ma zmiatlo. Možno to bol doteraz potláčaný smútok za domovom, ktorý mi začal stúpať na päty. Keď sa ma zrazu spýtala, či si dám kávu. Postavila predo mňa jednu zo šálok s menom ktoréhosi bývalého nájomníka a zaliala nesku vodou z varnej kanvice. „Cukor?“ spýtala sa a pomiešala hrdzavú penu lyžičkou. Akoby sa vo mne roztopil kúsok ľadu. Doteraz som sa mal na pozore. Len aby som sa nedal zlákať lacnou spolupatričnosťou. Nie som tu na to, aby som do smrti nosil montérky. Zametal chodník pred reštauráciou a po záverečnej drhol dlážku špinavou handrou. A šetril peniaze. Obracal v dlani každú mincu a odkladal všetko do tajných skrýš. Najradšej by som mal účet v banke, kreditnú kartu a vkladnú knižku, ale aj na to som musel ešte čakať. Nemal som všetky povolenia, a tak som si peniaze vkladal do knihy. Ale len zatiaľ. Ešte pár mesiacov. Ak budem dosť opatrný a nezapletiem sa medzi takých, ako sú moji spolubývajúci. Medzi tých, čo sa celé roky ponevierajú po nájomných bytoch a z práce odchádzajú po zotmení, aby ich nechytila polícia. Ja som tu mal iné plány. Najprv jazykový kurz, potom možno univerzita. Dostať sa medzi nich. Lúčiť sa bozkom na líce. Po práci sa staviť v bare pri katedrále a nebáť sa, že ma okradnú. Vymaniť sa spomedzi tých, ktorí verili, že sme si navzájom súdení. Ale keď sme sa s Marisiou začali rozprávať o igráčikoch a mávadlách, poplietlo mi to hlavu. Bolo príjemné cítiť sa aspoň na chvíľu doma. Ako ponoriť sa pomaly do vane s horúcou vodou. Šírilo sa vo mne uvoľnenie. Chlípal som kávu a dal sa obklopiť spomienkami, ktoré sme mali s Marisiou spoločné. Cigánska pečienka. Cukrová vata, okolo ktorej lietajú muchy. Kvety z krepového papiera. Kávovohnedé cvernové pančucháče. Vysielanie pre materské školy. Raťafák Plachta a Slniečko na rukavičke. Preto som navrhol, aby sme išli spolu do parku. Pozrieť sa, ako sa tu oslavuje Prvý máj. Ako cesta v čase. Malo nami zatriasť v železnom bubne a vypľuť nás v podkolienkach. V cvičkách jarmilkách na začiatku osemdesiatych rokov. Mali sme byť doma. Tam, kam patríme a kde by sme nemuseli o nič bojovať. Keď sme sa však metrom odviezli do parku, zrazu to pominulo. Každý tu bol s niekým. Rodičia s deťmi a so spolužiakmi z vysokej školy. Ktorí majú tiež svoje deti. So susedmi, s ktorými sa kedysi hrali na pieskovisku, na ktorom sa teraz hrajú ich deti. Ľudia, ktorí sem patria. Ja som tu nemohol byť s nikým z nich. Len s Marisiou. Náhodnou spolubývajúcou. Bez minulosti a bez budúcnosti. Instantné kamarátstvo. Ako som si len mohol myslieť, že sa môžeme oklamať. Že možno vrátiť čas a v pase prečiarknuť národnosť. Pankáči si v stánkoch kupovali pivo. Ležali na tráve a ich vlčiaky im olizovali ruky. Všetko bolo veselé a farebné ako kedysi. Len my sme tu nemali byť. Ako nepodarená fotomontáž. Vystrihli nás z dvoch čiernobielych fotografií a nešikovne nalepili vedľa seba. Ako keď sme škôlke lepili koláž. Aj Marisia si to všimla. Prekvapilo ma, keď sa ma na to ešte dnes spýtala. Vraj čo mi vtedy zrazu bolo. Že možno už nemá zmysel sa k tomu vracať. Nevie, či si na to ešte vôbec pamätám. Ale vraj mala pocit, že keď sme prišli do parku plného kolotočov, bolo zrazu všetko preč. Bol som vraj zrazu mlčanlivý a akoby som tam najradšej ani nebol šiel. Marisia dnes povedala, že možno preto sa dala do reči s Janutom. Lebo ja som tam viac akoby nebol. Stáli sme pri skupinke Indiánov, čo hrala na píšťalách pesničky z Ánd. Územčistí a počerní Indiáni mali aj v májovom teple na sebe biele svetre z vikunej vlny. Ľudia stáli okolo nich v hlúčiku a s pohármi v ruke prešľapovali z nohy na nohu do rytmu chytľavých melódií. Občas poslali jedno z detí, aby do košíka pred Indiánmi hodilo peniaz. Okolo mali porozkladané farebné batohy, tašky utkané z pestrých nití a obaly na nástroje. V prestávkach ponúkali cédečká a pili minerálku z dvojlitrových plastových fliaš. Marisia sa s nimi dala do reči. Vraj jej mama učila u nich doma Španielčinu. Kedysi dávno bola na Kube. Smiala sa s Indiánmi lámanou španielčinou, ktorú pochytila od mamy. Dokonca ju volali večer na akúsi oslavu. Vraj u nich doma a na zadnú stranu vizitky jej načmárali akúsi adresu. A meno, aby vedela, na ktorý zvonček zvoniť. Práve toto som nevedel vystáť. Tekuté kamarátstva uzavreté na počkanie. Pri náhodnom stretnutí. Pozvania na párty len preto, že sme cudzinci. Samota a bezradnosť, ktoré nás ženú do takýchto známostí. Doma nepozvete k sebe niekoho, s kým sa dáte do reči v električke. Kto sa vás opýta, koľko je hodín. Ale tu si myslíte, že máte na to právo. Že vás spája ktovieaké puto. Preto Marisiu pozvali na párty. Na zadnú stranu vizitky jej napísali adresu a potľapkali ju po pleci. Skôr ako začali opäť hrať, kývali si, akoby boli súrodenci. A vtedy sa Marisii prihovoril Janut. Či je tiež Rumunka, lebo ju počul hovoriť po španielsky. Románske reči sú si podobné. Podali si ruky. Keď mi ho Marisia po chvíli predstavila, správala sa k nemu, akoby spolu chodili do školy. Akoby stretla dávneho spolužiaka. Až dnes mi povedala, že som za to mohol ja. Ešte stále sme sedeli na autobusovej stanici a pili už druhú kávu z bakelitového pohára. Po veľkých oknách stekal dážď a v tenkých prúžkoch z nich zmýval špinu. Na parkovisko prichádzali autobusy ako lietadlá na pristávaciu dráhu. Marisia sa spýtala, či si pamätám na ten Prvý máj, keď sa stretla s Janutom. Ktorý, keď mi ho predstavila, sa od nás viac nepohol. Mal to dobre vymyslené. Povaľač, čo nemal ani kde bývať. Zlodej, čo bol Marisii odvtedy ustavične v pätách. A teraz mi Marisia povie, že za to môžem ja. Nemyslela to zle. Smiala sa pritom. Vraj budem krstným otcom ich detí. Lebo keby sa tam zrazu nebola cítila tak sama, nedala by sa s Janutom do reči. Ale ja som sa jej vraj zrazu celkom stratil. Takmer som nerozprával a chodil som s hlavou sklonenou k zemi. Myslím, že preháňala. Spomienka zostrila skutočnosť ako poludňajšie slnko v lete. Hoci je pravda, že som ten Prvý máj považoval za omyl. Tú nádej, že ho spolu oslávime, ako keď sme boli deti. Presne tak som to dnes Marisii povedal. Marisii, do ktorej ma nič nie je. Za ktorú nenesiem zodpovednosť. Ale predsa som sa cítil vinný. Že som dopustil, aby k nám Janut hneď v ten večer šiel. Oslavu s Indiánmi dávno pustila z hlavy a pozvala k nám na večeru Januta. Marisia, ktorá dovtedy neuvarila ani vajcia na tvrdo. Cestou domov sa stavili v potravinách a nakupovali ako starý manželský pár. A ja som ich nechal. Zavrel som sa do izby a dokorán otvoril okno, lebo z kuchyne bolo cítiť horúci olej a cigaretový dym. Nepovedal som, že cudzí ľudia k nám len tak chodiť nebudú. Že nie sme nijaká vývarovňa. Jedáleň pre bezdomovcov, čo nemajú vlastnú kuchyňu. Pre parazitov, čo sa potulujú po cudzích bytoch. Ten jeho Borko musel oslavovať, že sa ho konečne zbavil. Tak som to mal všetko povedať. Hneď v prvý večer, keď sedel v našej kuchyni. Mal som sa postaviť do dverí a spýtať sa, čo je zač. Čo tu chce, v cudzom byte, u cudzích ľudí. A či sa sám nemá kde najesť. Od prvej chvíle sa mi nepozdával. Tmavý ako Cigáň. Ale neurobil som nič. Zavrel som sa vo svojej izbe a knihu s peniazmi som si dal na noc pod vankúš. Marisia nech si robí, čo chce. Preto som sa dnes cítil vinný. A vyľakaný, že Marisia s Janutom ešte stále býva. Tak som jej povedal najprv o tých vyhrážkach. Neviem, čo si o nás Janut myslel. O mne a o Marisii. Od začiatku na mňa zazeral. Zlovestné oči v tmavej tvári. Keď bol u nás stále častejšie, viac sme sa ani nerozprávali. Keď prišiel za Marisiou, ani som nevychádzal z izby. Nepodávali sme si pri rozlúčke ruky a nekládli ruku na rameno. Potom u nás prvýkrát prespal. Čakal som to. Tušil som, že mu ide len o to. Ktovie, kde dovtedy spával. Toho Borka, o ktorom hovoril, som ja nikdy nevidel. Nikdy som nepočul o robotníkoch, ktorí by bývali u šéfa. Vedel som si predstaviť, kde sa celé noci túla. A mädlí si ruky, že zanedlho bude mať bývanie. A dvakrát denne teplú stravu. V to prvé ráno, keď bol u nás, mu Marisia robila volské oká. Marisia, ktorá dovtedy nevedela jedlo ani posoliť. Zrazu bola posadnutá varením. Byt bol stále plný dymu. Keď som v to ráno vyšiel zo svojej izby, videl som Januta sedieť na gauči a Marisiu v bielizni a dlhom tričku, ako mu do izby nosí taniere s polámanými vajíčkami. Bielka potrhané ako sypký sneh. S nohami vyloženými na stole si Janut namáčal do žĺtka chlebové kôrky. Marisia len v nohavičkách. S bosými nohami, takže sa jej na chodidlá lepili omrvinky. V kuchyni málokto niekedy zametal. Na toto som čakal. Aby som sa Januta mohol opýtať, či sa tu chystá bývať zadarmo. Či si myslí, že mi to nie je jasné. Že poplietol Marisii hlavu a teraz si tu žije za cudzie peniaze. S Marisiou som sa pozdravil a vošiel som do kúpeľne. Počul som ich, ako sa smejú. Ako zapli rádio. Ako Marisia púšťa v kuchyni vodu. A otvára okno. Vedela, že mi vadí dym. Chystal som sa mu to povedať. Že byt je pre troch primalý. A ja sa nechystám platiť nájomné za neho. Zrazu mi sám zaklopal na kúpeľňu. Počul som buchnúť dvere. Minul sa chlieb a Marisia vybehla do potravín. „Áno,“ povedal som a Janut vošiel za mnou. Stál som nad umývadlom a Janut si sadol na kraj vane. Na dne s popraskaným smaltom stála kalúžka vody. Bolo cítiť vôňu mokrého froté. Spýtal sa, čo s Marisiou mám. Veď vidí, že ho nemôžem vystáť. A Marisia vraj predo mnou behá skoro nahá. Keď som vyšiel z izby, ani sa nešla obliecť. Vraj nie je slepý a nedá sa vodiť za nos. Nepozerali sme sa na seba. Videli sme sa len v zrkadle zavesenom nad umývadlom. Mal som tvár pokrytú bielou penou a Janut karpiny v tmavých neumytých očiach. Chcel som mu povedať to o tom byte. Začať naňho kričať. Schytiť ho pod krk a vyraziť s ním dvere. Nech si nemyslí, že tu bude parazitovať. Ale dostal som strach. S takými, ako bol on, si nemôžete byť nikdy istí. Ako s rozzúreným býkom, o ktorom neviete, čo mu napadne. S Marisiou to bol, samozrejme, nezmysel. Tisíckrát som mu to mohol odprisahať. Alebo skríknuť, že ho do toho nič nie je. Ale on povedal, nech si ho neželám, ak mu niečo skrývame. Ak sa na ňom spolu smejeme, len čo z bytu vytiahne päty. Že sa mu nezdá, ako sa s Marisiou na seba dívame. A prečo sme boli spolu v tom parku, keď sme vraj iba spolubývajúci. Nechce sa o Marisiu s nikým deliť. Ani ju nikomu ukradnúť. Preto sa pýta. Lebo chce všetko vedieť a či mi je to jasné. Našťastie sa vrátila Marisia s chlebom. Keď počul, ako otvára dvere, vyšiel von. Cestou mi zozadu položil ruku na plece a stisol. Pozrel sa na mňa v zrkadle a nechal ma v kúpeľni samého. To som dnes povedal Marisii ako prvé. Že vtedy som sa do toho nechcel miešať. Nebolo s ňou reči a nikdy sme si neboli blízki. Na Januta by nedala dopustiť a ja som si povedal, že je to jej vec. A že som sa bál. Mohol si na mňa počkať a polámať mi rebrá. Aj takých príbehov som už počul dosť. O bitkách a vybitých zuboch. O krvi, ktorá tiekla z nosa. Aj pre menej dôležité veci. O pästiach ľudí, o ktorých by to nikto nepovedal. A Janut vyzeral nebezpečne už na prvý pohľad. V tričku bez rukávov a čiernych topánkach. Ako frajeri, čo postávali pred albánskymi herňami. Takže som sa rozhodol nechať to tak. Nesnažiť sa dohodnúť nájomné, ktoré by všetkým vyhovovalo. Aj tak bol byt pre troch primalý. Na to, že niekto používa moje uteráky, som si ani nechcel zvykať. Na ranné vyčkávanie pred kúpeľňou a plné popolníky na kuchynskom stole. Dnes som to Marisii povedal. Možno som sa predsa cítil zodpovedný. Alebo som sa už Januta nemusel báť. Nemyslím, že by ma našiel. A že by ma vôbec hľadal. Bol to len obyčajný povaľač. Nijaký skutočný zločinec. Nikto, kto by po mne pátral. Úbohý zlodej, nešikovný vreckár. Zbabelec, ktorý sa bál zo všetkých najviac. Tak som to povedal aj Marisii, keď sa spýtala, prečo by čakal tak dlho. Prečo si hneď v prvý večer nenapchal do vreciek, čo mohol a nestratil sa navždy. A prečo nezobral hneď všetko. Len pár bankoviek, kým za sebou potichu zatvoril dvere. Veci na stole dôsledne vrátil na svoje miesto. Takto ho Marisia bránila. Vraj preháňam. Vonku sa medzitým zotmelo. Na parkovisku reflektory autobusov. Žlté pruhy, v ktorých bolo vidno dážď. Vraj hovorím o vyhrážkach. A on mi len položil nevinnú otázku. Marisii sa to zdá dokonca správne. Že sa medzi nás nechcel stavať. Miešať sa do niečoho, čo nebolo jeho. Že sa ma spýtal ako chlap chlapa. A vraj krádež, hoci peniaze mi mohli z knihy vypadnúť. Pri všetkom tom sťahovaní, v prievane z otvoreného okna. Keď som stále vetral, lebo mi prekážal cigaretový dym. A zlý vzduch z kuchyne. Čakal som od nej vďačnosť. Dúfal som, že na to medzitým prišla aj sama. Na to, čo je Janut zač. Tak som jej to povedal. Že to mal všetko dobre premyslené. Kradol nebadane. Aby sme si nič nevšimli. A až keď si Marisiu omotal okolo prsta. Len zopár bankoviek, aby to nebilo do očí. Skutočne som na to prišiel až oveľa neskôr. Presne tak, ako to chcel. A zatiaľ ho Marisia kŕmila a ustielala mu posteľ. Potom sme tam už len ticho sedeli. Okolo občas niekto prešiel a kúpil si pri okienku lístok. Každú minútu cvakli na stene hodiny. Nakoniec sa ma Marisia spýtala, ako sa mám. Keď sme doteraz hovorili len o nej. Mne sa vraj vždy darilo lepšie ako ostatným. Samozrejme som jej nepovedal pravdu. Bývam tu neďaleko a robím v telekomunikáciách. Vedel som, že to na ňu urobí dojem. Nijaká práca načierno a už dva roky ten istý byt. V duchu som sa hanbil. Aspoň s tými telefónmi som neklamal. Odišli sme, až keď do haly vošiel zriadenec v tmavomodrej uniforme a poslal nás von. Vraj čakáreň sa večer zamyká. Vyšli sme, kým zobúdzal pár bezdomovcov spiacich na laviciach zo svetlohnedých dosák. (Pokračovanie v budúcom čísle)
