Svojho času Mikuláš Dzurinda s mimoriadnym pohoršením vyhlásil, že SDK nie je zlepenec, ale „zlepšenec“. Akosi ignoroval príčinu vzniku tohto svojrázneho politického subjektu. Dnes už nemá zmysel klásť otázku, prečo sa hneď po voľbách SDK v parlamente nerozdelila na svoje základné zložky. Dôležitejšie je však čosi iné, na báze jednej virtuálnej strany vzniká iná – možno ešte virtuálnejšia SDKÚ. Spojili sa v nej totiž viacerí kresťanskí demokrati a väčšina poslancov z bývalej DU. Vzniká paradoxný prepletenec. Voliči volili SDK, ktorá sa stala takpovediac chrbticou vládnej koalície a jej líder M. Dzurinda premiérom. Lenže po vzniku SDKÚ sa stal dvojjediným predsedom jednak strany, ktorá už neexistuje, i strany, ktorá chce začať činnosť až v predvolebnej kampani. Šéf DS Ján Langoš sa otvorene zveril s obavami, že jeho stranu môže postihnúť osud DU. Väčšina poslancov jeho obavy akceptovala a odišla z klubu SDK. Zo strany však odchádza jeden z jej najvplyvnejších politikov – vicepremiér Ivan Mikloš. Hoci formálne ešte nezakotvil v žiadnej strane, je takmer isté , kde skončí – v SDKÚ. Z päťkoalície SDK už ostávajú iba zelení, sociálni demokrati a dvaja liberáli. Cynik by povedal, že Darwinova teória o vývoji živočíšnych druhov sa vzťahuje aj na politiku. Vnucuje sa však predsa len otázka, prečo sa to deje práve teraz, prečo sa takto vytvára silný pravicový subjekt s čo najväčšou šancou nabrať hlasy vo voľbách. Tento proces zrodu veľkého zlepšenca zákonite komplikuje spoluprácu politikov vo vláde, najmä pravicových, pri realizácii jej programu a vyvoláva dojem, že sa predsa len zvolebnieva. –
