Život v pravde. Ale naozaj

Vydávala som sa v časoch, keď bolo v Československu všetko sivé.
    V pasáži oproti Hviezdoslavovmu divadlu som si v požičovni vybrala svadobné šaty. Biele, dlhé, saténové, s výstrihom obrúbeným našitými vyšívanými margarétami. Obuté som mala biele sandáliky kúpené na Rákóczi útca v Budapešti. Na prezlečenie promočné tyrkysové princesové šaty z vlneného žoržetu. Mama mi na ne našporila zo sirotského po otcovi. Bolo leto a na druhý deň po sobáši som mala ušité letné oranžové šaty s bielymi bodkami, obrúbené volánom z bielej madeiry.
     Na svadobný obrad nás zaviezol náhodný návštevník kúpaliska Delfín. Čakali sme koč, a keď neprichádzal, jeden z našich priateľov oslovil toho náhodného muža:
     „Otec, vy ani nevystupujte, pošlite rodinu kúpať sa a vy odveziete našich mladých na sobáš.“
     Muž sa smial – a odviezol nás. Horúci august, tráva na Trávnikoch suchá a sivá, dlho nepršalo.
   Tesne pred obradom dorazil pred svadobnú sieň oneskorený koč s dvoma koníkmi zo štátneho závodiska v Petržalke, na kozlíku sedel pohonič vo fraku a s klobúkom na hlave, vedľa neho náš kamarát Andrej – tiež v čiernom fraku.
    Po obrade nás koč viezol cez celú Bratislavu na Kolibu, ľudia sa na nás usmievali a ja som im hádzala gladioly z gratulačných kytíc. Domáca z podnájmu teta Anička nám napiekla vo veľkých brodvanách kurence. Víno bolo biele i červené.
   Na svadobných fotografiách je všetko čiernobiele. Ako záznamy ľudí o tých časoch, ktorých názory čítavam v mainstreame. Nevadí, že ešte neboli na svete.

p._uhl_obalka_1.jpgSpomenula som si na túto farbosleposť pri čítaní memoárov Petra Uhla Dělal jsem, co jsem považoval za správné. Tých takmer šesťsto strán textu s ním pripravil bývalý kolega z denníka Právo Zdenko Pavelka vo forme rozhovoru. Kniha je obohatená prílohami: otvorenými listami, polemikami, komentármi od čias disentu až do súčasnosti, a tiež fotografiami Petra Uhla z celého jeho života.

Petr Uhl, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov spoločenského života za hranicami oficiálnych štruktúr, vo svojich spomienkach nie je obyčajným kritikom pomerov reálneho socializmu, ale aj aktérom a subjektom stretov s mocenským aparátom. Rovnako je subjektom a veľmi prísnym analytikom všetkých činov a členov disentu. Pred očami máme defilé významných postáv a najvýznamnejších udalostí Československa, ale aj Francúzska, Poľska, Maďarska, Nemecka v minulom storočí.

Petr Uhl prechádzal vo svojom vývoji od revolučného marxistu až k revolučnému socialistovi, aby s úsmevom sám seba dnes charakterizoval ako novinára, otca štyroch detí a dedka. Je človekom vyhraneným, čo mu však nebránilo a nebráni stýkať sa s ľuďmi s úplne iným názorom na svet. Podmienka je, že ho musí mať mravne a morálne podložený. Petr Uhl neznáša nespravodlivosť a neprávo. Povrchných ľudí a povrchné konanie, ich krivé   postoje a lajdácke prežívanie života okamžite analyzuje a dôsledne na ne upozorňuje. A je úplne jedno, či sa nespravodlivostí a neprávostí dopúšťajú komunisti, exkomunisti alebo súčasní antikomunisti. V tom sa zásadne líši od ľudí, ktorí si svet rozdelili na diabolsky červených a ľaliovo bielych. Pre neho sa pádom železnej opony dejiny neskončili. Svet je pre neho iba jeden. Ignoroval byrokratické delenie v minulosti a ignoruje ho aj v súčasnosti. Za každým človekom hľadá príbeh. Má vzácnu vlastnosť nepodliehať predsudkom. Ak bola politickou zbraňou pre Václava Havla zdvorilosť, pre Petra Uhla je to dôsledná spravodlivosť: padni, komu padni.

„Ak sa niekomu deje krivda, tak ho treba vziať do ochrany, aj keby to bol zločinec alebo darebák,“ hovorí explicitne vo svojich spomienkach a dodáva, že najhoršie, čo tu funguje, je ahistorické videnie pomerov a sveta.

„Ja som napríklad Tomanovi (to bol v roku 1991 mladý právnik, predseda lustračnej komisie vo Federálnom zhromaždení ČSFR) rozprával, ako som bol v roku 1965 vo Francúzsku a ako som približne každé tri dni chodil v Paríži na československé obchodné zastupiteľstvo na Rue Bonaparte, a prezenčne som si tam čítal Rudé právo. Toman nechápal, ako sa mohol človek stretávať s československými diplomatmi. Ako to bolo vôbec možné. Pre Petra Tomana to bolo čiernobiele: tu sú jedni, tam sú druhí, a nemajú sa nieže stýkať, ale už vôbec nie miešať. V tom bol Toman dedičom eštebáckeho myslenia.“

A Petr Uhl dodáva – ako človek, ktorý to zažil – podstatnú myšlienku: „Vtedy mi napadlo, že činnosť týchto lustrátorov a novinárov, teda ich papagájov, je vlastne rovnakého druhu ako činnosť a postoje nadšených zväzákov konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov. A že záleží iba na ľuďoch, ktorí to sledujú, teda na novinároch a na verejnosti, či sa to nebude i tentoraz končiť šibenicami, kriminálom alebo vypudením do exilu. Mám dojem, že ,politický boj‘ má rysy triedneho boja začiatku päťdesiatych rokov.“

Doteraz som disent – odpadlíkov od režimu – poznala s rozprávania pravicových kritikov. Najdôležitejším pre mňa bol Milan Šimečka, z českej strany Václav Havel a Ludvík Vaculík,  Petr Uhl sa na režim pozerá očami ľavicového intelektuála, a v tom je jedinečný a zdá sa, že aj ojedinelý. Práve preto mnohých irituje zľava aj sprava, ale to je asi jeho základná životná poloha: nikdy neplával s prúdom.

Spomínam si, ako som Petra Uhla spoznala osobne. Bolo to vo Federálnom zhromaždení po voľbách v roku 1990. Plat poslancov bol vtedy pozostatkom reálneho socializmu (ak si správne pamätám, bolo to okolo sedemtisíc korún československých).  Novozvolení poslanci už slobodného parlamentu, ktorý vzišiel z rovných tajných volieb, pripravili návrh zákona, ktorým sa tento plat mal výrazne zvýšiť. Návrh poslanci predstavovali vo výboroch FZ ČSFR. A s navrhovateľmi prišiel do našich výborov sociálnych a kultúrnych Snemovne národov a Snemovne ľudu poslanec Petr Uhl. Ako jeho výrazný kritik! Upozorňoval, že nemožno narovnávať pomery tak, že si ich narovnáme pre seba, keď pre ľudí sa v ich živote nič zásadné nezlepšilo. Videla som, ako veľmi tým ide na nervy poslancom – naprieč politickým spektrom! Analyzoval a dôvodil, prečo nie. Nie vo svoj prospech. Bol už v tom čase riaditeľom ČTK a ako som sa dozvedela z jeho teraz vydaných spomienok, stretol sa aj tam s typickým predstieraním práce. Aby ľudí motivoval, dával im za lepšiu prácu odmeny – a použil na to svoj poslanecký plat…

Pozoruhodná je príhoda, ako sa Petr Uhl v novom režime „zrazil“ v občianskom živote s realitou: zbavili ho funkcie riaditeľa ČTK.

„Ale to, že som musel odísť, bol výsledok povolebného rokovania Václava Klausa a Vladimíra Mečiara pri strome v záhrade brnianskej vily Tugendhat. Mečiar požadoval, že Ruml nesmie byť federálnym ministrom vnútra a Klaus zase chcel, aby som ja neriadil ČTK. Bol to taký kšeft, páni si navzájom vyhoveli.“ Petr Uhl, najdlhšie väznený disident, ktorý stál na začiatku všetkých zmien, skončil ako radový redaktor v domácej redakcii spravodajstva ČTK. Hovorí o tom sarkasticky, ale vecne, ako je zvyknutý. Ak na niekoho platí, tak na Petra Uhla stopercentne: Žiť v pravde! 

Druhú osobnú spomienku mám na Petra Uhla z čias, keď sa u nás na Slovensku bojovalo s Vladimírom Mečiarom. Do Slovenskej televízie pozvali vtedy viac medzinárodne uznávaných autorít – myslím, že bol medzi nimi rakúsky Hugo Portisch. Petr Uhl sledoval slovenský príbeh, ale chcel poznať aj názory ľudí z celého slovenského politického spektra, preto si pozval pred diskusiou mnohých bývalých kolegov z FZ ČSFR na kávu. Áno, aj mňa. Kládol nám presné otázky o fungovaní demokratického systému a nezaujímala ho dojmológia, už vôbec nie propaganda. Iba fakty. Jeho kritika potom večer v debate v televízii bola vecná, nekompromisná, ale protivníka nezaháňala ľudsky do kúta. Pretože Petr Uhl vždy, každému a za každých okolností dáva a dal šancu na obhajobu. O to väčšmi potom vynikne dôsledná argumentácia.

Do tretice – Petra Uhla som stretla v podchode pri Zochovej pred voľbami v už rozdelenom Česko-Slovensku. Prišiel využiť svoje volebné právo – pretože si zvolil slovenské občianstvo. Dlhé roky sa potom súdil o právo na české občianstvo, český zákon oň oberal ľudí, ktorí si museli vybrať jedno alebo druhé. Ten boj viedol nie pre seba – ale práve pre mnohých Slovákov žijúcich v Českej republike.
Zo spomienok Petra Uhla čnie poznanie, že je človekom naskrz otvoreným –  všetkému. Narodil sa v Prahe na Vinohradoch a celý jeho život je veľkomestský, poznamenaný otvorenou mysľou a prijímaním sveta nie ako hrozby, ale ako možnosti, šance na väčšiu slobodu. Slobodu, solidaritu a spravodlivosť nechápe ako možnosť pre seba alebo vybranú elitu, ale ako možnosť pre každého človeka, bez ohľadu na to, kde a komu sa narodil. Za túto slobodu, solidaritu a spravodlivosť neváhal hovoriť – bez ohľadu na následky, ktorých si bol, samozrejme, vždy vedomý. Myslím si, že tým strašne rozčuľuje najmä malomeštiacky založených ľudí. V reálnom socializme, aj v reálnom kapitalizme – napokon, sám konštatuje: „V Československu emancipačný trend k oslobodeniu od práce mal po druhej svetovej vojne zaujímavý vývoj. Neskôr to bola silná tendencia ku kolektivizmu, tá mala i výraz v architektúre ovplyvnenej Le Corbusierom. Ale v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch už sa to nevrátilo. Štátna moc totiž natoľko zmeštiačtela, že nejaké ideály kolektivizmu už otvorene zavrhovala. Podhubie pre dnešnú pravicovú politiku sa zakladalo už vtedy a aj týmto prístupom.“

Možno sú pre neho mravným imperatívom udalosti, ktoré si pamätal ako malý chlapec: v roku 1953 umrel vo väzení jeho strýko Karel Čihák. Odsúdili ho za to, že uňho raz v noci zaklopal človek s guľkou v tele. Bolo to po streľbe na hraniciach, ten človek bol agentom a nielenže bol postrelený, ale aj sám strieľal. Karel Čihák zavolal lekára, ktorý agenta ošetril. Po štrnástich dňoch už uzdravený agent odišiel. Ale chytili ho a on vyzradil, kto ho skrýval. Lekár dostal povraz, neskôr mu trest zmenili na 25 rokov, Karla Čiháka odsúdili na dvadsať rokov a v roku 1953 vo väzení zomrel.

„Takže ja som od tej doby žil s poznaním, že sa tu diali strašné veci. V tomto som politicky vyrastal,“ hovorí Petr Uhl v spomienkach.

Do väzenia sa on sám dostal v roku 1970 za činnosť v Hnutí revolučnej mládeže (paradoxne v čase, keď už bolo rozpustené) a v procese od začiatku nespravodlivom získaval skúsenosti, ktoré potom zúročoval po celý nasledujúci život. Raz mi povedal, že toto väzenie bolo veľmi nepríjemné aj preto, že ešte nefungovala medzinárodná solidarita, ktorá sa rozvinula najmä po Charte ‘77. On sám mal veľmi široké kontakty najmä na francúzskych revolučných marxistov,  ale – ako človek aj jazykovo nadaný a vzdelaný, vlastne s ľuďmi z celej Európy. Cestoval už počas svojich školských rokov, najskôr s otcom, potom ako študent počas prázdnin autostopom prebrázdil celú Európu. Osobitné miesto v jeho kontaktoch tvorili poľskí intelektuáli z celého opozičného spektra. Obohacovali sa navzájom a predovšetkým solidarizovali.

Druhé väzenie ho čakalo za činnosť VONS-u – Výboru na obranu nespravodlivo  stíhaných, ktorý spoluzakladal. Dostal a odsedel natvrdo päť rokov!

Človek pri čítaní knihy Dělal jsem, co jsem považoval za správné, nevdojak porovnáva jeho život so životom ľudí celkom iného druhu.  Čítala som cez sviatky také tri úplne rozdielne osudy: Emílie Novoveskej, Miroslava Štěpána a Petra Uhla. Emília Novoveská (Spoveď života) je pseudonym prostej ženy, ktorá si po celý život písala denníky. Napísala vyše tritisíc strán a spisovateľ Rudolf Sloboda ich literárne spracoval. Je to presvedčivý záznam života polosiroty, slúžtičky, ženy v manželstve s čudákom, matky šiestich detí. Pretĺka sa, ako vie, a – povedané so Slobodom – vo svojich zápisoch dáva najavo svoju morálnu prevahu nad všetkými, ktorí jej robia zle. A práve táto morálna prevaha nad „nepriateľmi“ jej dodáva onú nezdolnú silu, ktorá je nepochopiteľná pre nášho rozmaznaného moderného človeka. Moderný, či „moderný“ človek predovšetkým neznesie, aby trpel, píše Rudo Sloboda. Chce sa zabávať. „Utrpenie akoby bolo z iného sveta, nie pre ľudí, a preto sa mu každý vyhýba. A čím viac sa mu vyhýba, tým viac trpí, lebo sa uťahuje do ulity svojho ega, ktoré samo osebe je púhou abstrakciou a nedokáže v nás urobiť nič, prípadne práve len NIČ.“

Miroslav Štěpán, vysoký funkcionár v bývalom režime (Můj život v sametu aneb Zrada přichází z Kremlu) mal nahradiť starých mužov vo vedení štátu. Nežná revolúcia spôsobila aj zvrat v jeho dovtedy úspešne naštartovanej kariére. Na začiatku šikovný a úspešný inžinier, prostý chlapec z prostých pomerov, ale s veľkým talentom, mohol byť tiež morálnym hrdinom. On sa však rozhodol využiť – každú príležitosť. Spomína si, ako raz v deň volieb (ktorých výsledky poznali skôr, ako sa uskutočnili), prišiel za ním jeden veselý súdruh. Položil na stôl spola vypitú fľašu slivovice, nalial a povedal: „Ty cype jeden, ty vole jeden, tady nebudeš! Já mu říkám: No počkej, soudruhu Koldře, jak to myslíš, že tady nebudu, o tom nerozhoduješ! Mně řekli, že tady mám perspektivu a že tady budu jednou i tajemníkem! A on na to: Ty cype jeden, tady sa na to vyser, tady mužeš být vždycky! Víš ale, kde tě potřebujeme? Ty musíš jít do mládeže! Tam musí přijít nějaký mladý chlapík jako ty! Já se za tebe přimluvím!“

Miroslav Štěpán bez rozpakov využil tohto primitívneho, ale mocného šéfa – a jeho hviezda začala stúpať. Morálka? Čo je to, keď ide o kariéru? Sám sa stal čoskoro mocným šéfom, a bol by takým mocným, až kým by sme nepomreli. Mocnému nikto nemôže robiť zle, lebo sa ho všetci boja. Áno, vtedy aj dnes! Zvíťaziť nad ním môže byť mravnosť. Ale zvoliť si život v pravde – to je fuška na celý život.

O tom je osud Petra Uhla, toho pôvodným povolaním strojného inžiniera a životným postojom bojovníka proti ponižovaniu človeka.

Pripomeňme si, že bol to on, kto „spustil“ nežnú revolúciu, keď na Západ vyslala Východoeurópska informačná agentúra, na čele ktorej stál, správu o mŕtvom študentovi Martinovi Šmídovi. Dodnes nie je jasné, kto a prečo túto správu podsunul a Petr Uhl sa za jej šírenie ospravedlnil, lebo to považoval za svoje profesionálne zlyhanie (!). Isté je, že ak by boli zvíťazili „mocní“ muži, Petr Uhl by možno z väzenia viac ani nevyšiel.

Čo ma na jeho životopisnom rozprávaní osobitne zaujalo: ani raz nehovorí o svojom utrpení. Zopakujme: za odpadlíctvo od režimu – disidentstvo – bol väznený dokopy deväť rokov. Najviac zo všetkých disidentov. Ale zo všetkých jeho skutkov cítiť práve onú morálnu prevahu. Havlovou najsilnejšou zbraňou bolo – podľa mňa – zdvorilé opovrhovanie kultúrnymi barbarmi. Petr Uhl konflikt kultúr vnímal rovnako silno, ale inak. Keď ho prvý raz zatýkajú, esenbáci sa prehrabúvajú v knižkách v piatich jazykoch. Nielenže im nerozumejú, oni nevedia tie jazyky ani rozlíšiť. A tak do protokolu diktujú: „kniha v cizí řeči“. Je to zahanbujúce a ponižujúce. Pre jeho väzniteľov.

Petr Uhl má v úcte svojich spolubojovníkov z disentu, vie pochopiť ich vnímanie sveta, aj keď je úplne rozdielne od jeho. Ale jeho analytický mozog stále pracuje. Všíma si. Komentuje a neraz aj veľmi tvrdo kritizuje. Žije stále bez privilégií, bez predsudkov – a bez zloby. Zaujala ma myšlienka o undergrounde, z ktorého sa dnes stal mainstream: „… ľudia, ktorí sa hlásili k undergroundu, sa asi dnes nedokážu dívať na svet globálne, že je už skutočne iba jeden a že je nám dané žiť a pôsobiť v spojenej Európe. Zostávajú v zajatí českého pojatia i československo-sovietskeho sporu. Najrôznejšie apolitické štruktúry, ktoré považujem za chaotické, sú stále tie isté.“

Keď umrel Václav Havel, noviny priniesli správu, že sa Petr Uhl nezúčastní na pohrebe v Katedrále svätého Víta. „Do katedrály som dostal pozvánku, ale nešiel som. Prezidentský úrad totiž nie je spojený so žiadnou cirkvou. Ak si ho nejaká cirkev alebo strana privlastňuje…, tak mi je to veľmi ľúto a nemienim pri tom byť. Popoludní idem do krematória na skutočný pohreb. Pohreb žiadneho československého prezidenta nebol nikdy spojený s náboženskou ceremóniou,“ povedal Petr Uhl pre spravodajstvo CNN.

Ešte predtým chýbal pri oslave Havlových sedemdesiatych piatych narodenín, nezúčastnil sa opulentného cirkusu, ktorý na smrť chorému starcovi pripravil oligarcha Zdeňek Bakala.
Život Petra Uhla je mimoriadne zaujímavým dokumentom doby a ľudí, ktorí sa stali z odpadlíkov hlavnými hrdinami. Rozpráva o tom živote podrobne, zaujato a veľmi príťažlivo. Rozpráva farebne o časoch, keď bolo v Československu všetko sivé. Žije v pravde. Naozaj. Preto majú z jeho rozprávania mnohí recenzenti červené oči. Búra im ich jednoduchú čiernobielu schému. Upozorňuje na déjà vu. Pamätá si ten mládežnícky zápal z rokov päťdesiatych. Možno aj potomkov tých exkomunistov a komsomolcov z rokov päťdesiatych, ktorí boli vždy o pol kroka vpredu. Dnes už dávno nie sú pod červenou hviezdou (nie je v móde), ale opäť o pol kroka vpredu, poučujúc hlúpy nehodný neelitný ľud.

Kedy získa človek nezdolnú silu, kedy sa stáva vo svojom prostredí hrdinom? Myslím si,  že vtedy, keď žiadne hrdinstvo nie je pre neho cieľom samo osebe. Keď robí to, čo považuje za správne. A cíti svoju morálnu prevahu – hoci by ho hnali uličkou hanby ako svojho času toho, čo sa nám práve nedávno narodil.

(Vyšlo v LT 5 – 6/2014)

(Celkovo 5 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter