Nad knihou o diele Ivana Matušíka sa Martin Mašek zamýšľa nad peripetiami práce slovenského architekta a jej vnímania odbornou i laickou verejnosťou. Príjemne zostavená a graficky príťažlivá publikácia Život s architektúrou poskytuje podrobný prehľad Matušíkovho diela a svojím spôsobom je jeho oslavou. Zhrnutie päťdesiatich rokov architektovej práce do jedinej knihy je v Matušíkovom prípade historickým prehľadom niekoľkých míľnikov slovenskej architektúry. Textová časť je zostavená z výstižných poznámok Mariána Zervana a doplnená vyjadreniami renomovaných slovenských architektov a kritikov na konto Matušíkovho diela. Matušíkova architektúra je prezentovaná obrazovou časťou, ktorá je zoradená spôsobom amerického životopisu – od najnovšieho po najstaršie dielo. Každá stavba je doplnená stručným charakterizujúcim textom. V súčasnosti sa v textoch o architektúre premnožuje výrazový slovník orientovaný na „čisté línie či jednoduchosť“. Pravdepodobne to súvisí s postupným rozšírením novofunkcionalizmu, ktorý dnes už občas nesie náznaky epigónstva a ktorý tento slovník na svoju podporu potrebuje. Ako neadekvátny sa vyskytuje v prípadoch architektúry, ktorá len vzdialene pripomína novofunkcionalizmus. Písanie o architektúre je v mnohých prípadoch public relation architekta, smeru či architektúry celkove. Podporuje marketingové aktivity súvisiace s architektúrou a samozrejme sa snaží postihnúť aktuálne a módne tendencie. Preto fakt používania „módneho“ jazyka v textoch o architektúre je celkom pochopiteľný, hoci jeho použitie často nie je namieste. Neadekvátne či skresľujúce používanie slovníka v písaní či rozprávaní o architektúre nemusí byť výsostne negatívnym javom. Pomohlo v niektorých momentoch presadiť zdanlivo nemožné – a to hlavne v období, v ktorom Matušík tvoril. Matúš Dulla a Henrieta Moravčíková (Architektúra Slovenska v 20. storočí) píšu, práve v spojitosti s Matušíkovým obchodným strediskom Slimák: „…účelovosť (architektúry) dovoľovala presadzovať abstraktné formy pod pláštikom techniky, konštrukcie, či jednoducho priamo primárneho účelu.“ Bratislavský Slimák je prvou typicky Matušíkovou architektúrou. Vznikla v období ideologického trieštenia, koncom 50-tych rokov (1957) ako dielo, ktoré môžeme pokojne priradiť k programovým stavbám našej modernej architektúry. Vtedajší ideológovia označili Slimák za „formalizmus a plagiátorstvo“. Ideologické trieštenie síce v tomto období už prešľapovalo od ideí cifrovaného socialistického realizmu k socialistickému realizmu bez cifrovania, no slová o napodobňovaní západnej architektúry na adresu tejto stavby ešte padli – namiesto obdivu precíznej architektúry a skvele odvedenej remeselnej práce sa diskutovalo o ideológii. „Veľkorysé tvarové gesto malo výrazný rukopis čistých, kultivovaných línií. … Obdiv vyvolávali vzorne vyhotovené konštrukcie z pohľadového betónu, murivá z lícovej tehly, zaoblené sklobetónové steny, štrukturálne viazané dierované tehly v interiéri…“ (Život s architektúrou) „…krásne formalistický ornament dlažby i odvážnu markízu kryjúcu zastávku autobusov, patria medzi najlepšie architektonické vyjadrenia ideálov a koncepcií onej doby.“ (Architektúra Slovenska v 20. storočí) V zmysle ideologického trieštenia toho obdobia nič nebolo urobené dokonale. Žiadne historické jadro nebolo totálne zdemolované a žiadne socialistické sídlisko nebolo nikdy totálne dokončené. Takmer všetky riešenia boli polovičaté. Pravdepodobne to bol mocenský boj, ktorý neumožňoval dokončiť veci. Matušíkove stavby však dokončené sú. Myslím, že sila jedinca tak dokázala prekonať ideologicko-mocenské kľučky a boje a zrealizovať architektúru prelomovú. Na to, aby jedinec mohol prejaviť svoju silu, musí byť v dianí, musí byť „in“. No a koncom 90-tych rokov Matušík „in“ evidentne nebol a tak sa stalo, že sa Slimák zmenil na komerčný patok. Bez ideológie, bez ideologického trieštenia, skrátka v danom momente bol „in“ niekto iný. A je po Slimákovi. Paradoxom je, že Matušíkov Slimák kritike podrobený bol – úprava, ktorá Slimáka s jeho pôvodnou kvalitou vlastne zrušila, však zostala takmer nepovšimnutá. Nemyslím, že by zničenie Slimáka bolo nedostatkom Matušíkovej architektúry, nadstavba sa dala spraviť podstatne lepšie a precíznejšie. Nielen v koncepcii nadstavby, ale aj v detailoch. Pôvodný Slimák bol napríklad murovaný do oblúka – nadstavba je už zalamovaná, čo vlastne znamená vnesenie remeselného neporiadku do Matušíkovej komplexne poňatej a upratanej stavby, znamená remeselný úpadok, ktorý jednoznačne ponižuje hodnotu architektúry. Spôsob hovorenia o architektúre sa môže v mnohých prípadoch líšiť – v súdnom spore, ktorý Matušík viedol na záchranu Slimáka, bolo dokonca skonštatované, že nejde o architektonické dielo, ale o obyčajnú stavbu s obchodmi (ARCH 4. 12/1999). Myslím, že po ideologickej kritike to boli druhé nepravdivé slová na konto Slimáka. K architektúre sa pristupovalo (oi. písalo sa o nej a hovorilo) v rôznych časoch veľmi rôzne. Napríklad v 60-tych rokoch plnila svojimi výrazovými prostriedkami dôležitú úlohu pri angažovaní ľudu za plnenie základných úloh a cieľov socialistickej spoločnosti. Architektúra mala v podmienkach socializmu a vedecko-technickej revolúcie účinne vyjadriť idey socializmu a optimálne splniť úžitkové a funkčné potreby socialistickej spoločnosti, ktoré v zásade neboli definované. A ak aj boli, boli jednoducho poddimenzované. Je priam obdivuhodné, že napriek tomu sa občas podarilo postaviť skvostnú architektúru. Popri sídliskách, ktoré tak akosi mali naplniť potreby socialistického človeka, vznikli veľkorysé projekty i stavby. V šesťdesiatych rokoch v centre Bratislavy vyrástol komplex Prior a Kyjev. Stavba, ktorá svojou vyváženou architektúrou mierne upratala centrum Bratislavy, dodnes prejavuje svoju nadčasovosť. Jeho život je jednoduchší ako život Slimáka. Azda len v období rozmáhajúcej sa postmodernej architektúry takmer celá spoločnosť začala náhle trpieť nedostatkom mestskosti, nedostatkom historických väzieb či daností, absenciou genia loci. Mnohí netušili o historickej väzbe nič, ale náhle sa stali jej výraznými záchrancami a vyznávačmi genia loci, hoci aj len kvôli romantike preciťovania protestu. Akoby Prior či Kyjev neboli dostatočne mestské prvky či genia loci nevytvárali. Popri pseudonostalgických protestoch sa objavujú aj vzdelanejšie a fundovanejšie protesty. Objavil sa projekt, ktorý pozdĺž Špitálskej ulice predstavil pred nízku podnož komplexu rad postmoderne štylizovaných mestských domčekov. Ako protest to bola nesporne zaujímavá idea, ale parkovisko je tam užitočnejšie. Namiesto navrhovaných domčekov sa však pozdĺž chodníka nahromadili obdivuhodné šiatre. O komplexe sa vždy písalo pomerne racionálne: „Celý komplex je najväčšou a možno povedať aj architektonicky najpresvedčivejšou novou stavbou bratislavského centra. Vyniká ucelenosťou, ladnosťou, ktoré spolu s ostatnými klasicky vyváženými vlastnosťami tvoria jeho trvalé hodnoty.“ (Zalčík, T. – Dulla, M.: Slovenská architektúra 1976 – 1980). Vyvážená harmónia klasickej symetrie so zreteľnými asymetrickými vybočeniami je pre I. Matušíka typická. Vnútorný poriadok, ktorý umožňuje tá prvá, robí z jeho stavieb diela, nepodliehajúce bežným zmenám, ktoré musia zmeny prevádzky bežne absolvovať (Architektúra Slovenska v 20. storočí). Prior prežil rozličné zmeny: menili sa majitelia (K-Mart, v súčasnosti Tesco), menili sa prevádzkové podmienky, ale budova sa nezmenila. Z pôvodne navrhovaných vstupov je síce používaný len jeden, prevádzke to však neprekáža a nikdy to neviedlo k fyzickému zrušeniu tých nepoužívaných. Niektoré zmeny však prinášajú negatívne momenty: namiesto pôvodnej reštaurácie na prízemí krčku je dnes počítačová herňa, ktorá nepríjemne narúša sociálne prostredie, priama zásobovacia rampa potravín v Tesco bola – vzhľadom na rozličných majiteľov – uzavretá, čo spôsobuje mierne komplikácie v zásobovaní. Žiadna z doterajších zmien však neviedla k fyzickým zmenám tohto diela. Hodnotenie Matušíkovej architektúry si nevyžaduje komplikovaný slovník. Jej kvality sa dnes prejavujú predovšetkým v dlhodobom užívaní a trvalejšej estetike – a Matušíkovo dielo poskytuje dostatok priestoru na zamyslenie sa nad jeho kvalitou v čase. Jej pôvodné kvality boli popísané už vo viacerých publikáciách a časopisoch a ich neustále slovné potvrdzovanie sa stáva zbytočným. Matušíkova kniha Môj život s architektúrou je kniha bez zbytočných slov a okázalostí, a preto ju považujem za dobrú knihu o dobrej architektúre. Matušík I.: Život s architektúrou. Monada ateliér, Bratislava, 2003, strán 176, 400 Sk Dulla, M. – Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Slovart, Bratislava, 2002, 512 strán, 2499 Sk Nákupné stredisko Slimák, sídlisko na Hostinského ulici, Bratislava. ARCH č. 12/1999, Zalčík, T. – Dulla, M.: Slovenská architektúra 1976 – 1980, Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1982
