Francúzsky historik Jacques Le Goff (1924) patrí k najvýznamnejším osobnostiam súčasného francúzskeho dejepisectva. Hoci sa vo svojej profesii orientuje na stredovek (k jeho najznámejším prácam patria: Stredovekí obchodníci a bankári, 1956; Intelektuáli v stredoveku, 1957; Kultúra stredovekej Európy, 1964; Za iný stredovek, 1977; Zrodenie očistca, 1981; Stredoveká imaginácia, 1985; Svätý Ľudovít, 1996; Svätý František z Assisi, 1999), je to zároveň angažovaný európsky intelektuál, ktorý disponuje jasnou víziou nášho spájajúceho sa kontinentu, víziou založenou na kultúrnych a spoločenských hodnotách, formujúcich sa po stáročia – no pritom ho v nijakom prípade nemožno podozrievať z konzervativizmu. Tak ako v občianskych postojoch, aj vo svojej práci uprednostňuje najmä „pohľad zdola“ na každodenný životný svet, či už ide o súčasnosť alebo o vzdialenú minulosť. Neprekvapuje preto, keď sa vo svojej autobiografii pozostávajúcej z rozhovorov s generačne mladším historikom Marcom Heurgonom a vydanej nedávno v slovenčine pod názvom Život v znamení histórie, celkom otvorene priznáva k svojej ľavicovej orientácii. Prinášame úryvok z Heurgonovho rozhovoru s Le Goffom, ktorý túto osobnosť charakterizuje azda najlepšie, hoci veľmi diferencovane, práve zo spomínanej perspektívy. Rád by som sa pristavil pri niektorých vašich zvykoch a charakteristických črtách, ktoré už od mladosti patria k vášmu spôsobu života a umožnia nám trochu lepšie vás spoznať. Prvé konštatovanie. Sám o sebe hovoríte: „Som mestský človek.“ (…) Nemáte rád vidiek. Ste dosť kritický k sedliakom z čias vojny, keď so všetkým špekulovali – netešilo vás, že ste museli hladovať – a dnes nie sú podľa vás o nič lepší. Ste voči nimi asi dosť neoblomný, pretože tvrdo útočíte ešte aj proti ľuďom z 12. storočia, napríklad proti svätému Bernardovi, keď o ňom hneď na začiatku poviete: „Je to vidiečan!“ Ako teda vnímate pocit mestského človeka? Cítim, že preháňam. Pokúsim sa svoje výroky trochu zmierniť, ale nie pokiaľ ide o pocity, pretože som naozaj hlboko mestským človekom a vidiek vo mne vzbudzuje nudu a dokonca aj smútok. Mám vášnivo rád more, ale inak prírodu znášam zle. Smútok vo mne vyvolávajú predovšetkým hory, aj keď uznávam, že sú krásne. Horalov si nesmierne vážim, ale v horách sa bojím. Vidiek, to je strašná otrava. Musím však trochu upresniť a vysvetliť svoj postoj k sedliakom. Je pravda, že počas vojny ma veľmi roztrpčovalo, ako sa správala väčšina vidiečanov, že neboli solidárni s ľuďmi z miest a obohacovali sa na čiernom trhu. A dnes je podľa mňa v krajine, akou je Francúzsko, príliš veľa sedliakov. Nesúhlasím s tým, že sa uchyľujú k násilným opatreniam a je mi ľúto, že majú nepriateľský postoj voči Európe, ktorá im predsa tak veľa prináša. Chápem však, že je pre nich ťažké prispôsobiť sa a myslím si, že zvyšok národa by im v tom mal prejaviť solidaritu, tým skôr, že to už nie sú sedliaci z vojnových rokov a my by sme si mali zase pripomenúť, za čo všetko naša spoločnosť a kultúra vďačí zemi a roľníkom, predovšetkým v období stredoveku, ale aj neskôr. A tiež sa mi zdá, že zlú službu im robia odborové organizácie, ktoré namiesto aby im pomáhali adaptovať sa, podporujú ich odmietavý postoj. Nikdy sme nemali dosť peňazí, aby sme si kúpili dom na vidieku, možno keby sme bývali pri mori – ale kúpiť si dom v okolí Paríža, o tom nemohlo byť ani reči a nikdy to nelákalo ani moju ženu, ani deti. Mesto, ktoré máte rád, musí mať teda prístav? Podľa možnosti áno. Preto mám napriek všetkému stále hlboký vzťah k Toulonu, mám rád prístav a horu, ktorá sa vypína nad ním. Ale rovnako mám rád Janov, Neapol, Barcelonu, Amsterdam i Hamburg. Tých veľkých miest-prístavov, ktoré ma fascinujú, je mnoho. A nezabúdam ani na to, že aj môj druhý starý otec sa narodil v prístave, v Breste. Druhé konštatovanie, ku ktorému vyúsťuje váš výpočet veľkých prístavov znie: považujete sa za mediteránca, ale nemáte rád slnko. Je rozdiel medzi slnkom a slnečným jasom. Slnečný jas je pre mňa veľmi dôležitý. Ale nerád chodím na slnko, nemám rád, keď mi svieti do očí. Myslím, že mnohí mediteránci sú takí. Akoby stále vyhľadávali tieň. Mám však veľmi rád obrazy, na ktorých je stredomorské pobrežie, alebo filmy, ktoré sa tam odohrávajú, je na nich vidieť ten kontrast medzi radosťou z tieňa a pôvabom slnečného svetla. Zároveň vychvaľujete Holandsko a Vermeera van Delft… Krásu tejto krajiny som objavil až neskôr a veľmi na mňa zapôsobila, konkrétne farby neba. Holandsko som spoznal roku 1946, keď nás z École normale pozvali na mesiac do rodín holandských študentov. Študent, ktorý ma pozval a u ktorého som v Amsterdame býval, ma zobral na víkend k svojej rodine na vidiek, do okolia Leidenu. Tam som objavil nebo holandských maliarov krajiniek a takisto som si tam osvojil zvyk, ktorý ma sprevádza dodnes: fajčenie fajky. Moji hostitelia mi darovali fajku, nenápadne mi ju položili na nočný stolík spolu s balíčkom tabaku. Jednu som si zapálil zo zdvorilosti. A odvtedy som neprestal. To isté som zažil v Bretónsku. Hoci môj otec je pôvodom Bretónec, po prvýkrát som išiel do Bretónska až roku 1949, keď som mal dvadsaťpäť rokov, a bol som úplne ohúrený. Dnes pravidelne trávime prázdniny v Bretónsku. Odvtedy sa bránim trochu zjednodušenému lokálpatriotizmu, pocitu, že sa tu cítim tak trochu ako doma, že som našiel svoje bretónske korene. Ak mám vyjadriť svoju spätosť s miestami a priestorom, musím konštatovať, že som presvedčený polo-Provensalčan a polo-Bretónec a cítim sa byť zároveň Keltom i mediteráncom. Narodil som sa na brehu obidvoch morí. Pokiaľ ide o kuchyňu, som „produktom bretónskeho masla i provensalského olivového oleja“, aby som tak nadviazal na slávny článok historika Luciena Febvra o „Zdrojoch tukov v Európe“. Od detstva som nemusel medzi nimi voliť, ale som ich mohol spájať. Na stole bola fľaša olivového oleja a chlieb s maslom, matka bola síce takmer výlučne za olivový olej, ale otec s rovnakou chuťou konzumoval oboje. Zostávam verný miernemu podnebiu. Najdesivejšou predstavou by bolo pre mňa žiť na rovníku alebo vôbec v trópoch, kde sa človeka zmocňuje neznesiteľná malátnosť, kde je všade dookola priam obscénny prales, príliš bujná vegetácia a najmä všadeprítomný hmyz ako zo zlého sna. Hmyzu sa bojím oveľa viac ako veľkých zvierat, za ktorými treba chodiť na ich teritóriá a treba ich tam nechať na pokoji a na slobode (safari, to je hrôza, hanba a najhoršie sú tie organizované!). Viac ma lákajú zemské póly a chlad. Myslím, že v takomto podnebí by som mohol zažívať hlboké šťastie. Pocítil som ho iba na chvíľu a s rozkošou na Islande. Tretie konštatovanie: pokladáte sa za nočného človeka a tvrdíte, že iba v noci dokážete dobre urobiť prácu, ktorá si vyžaduje veľkú koncentráciu. Myslím, že moja záľuba v noci súvisí s viacerými skutočnosťami. V prvom rade vznikla náhodou, tak ako je to s mnohými vecami, ktoré sa stanú zvykom, ale objavila sa až v určitej chvíli. Všetko sa začalo, keď som začal študovať na École normale. Bol to čas, keď som začal objavovať Paríž, spoznával som oblasti kultúry, ktoré mi boli celkom neznáme alebo som ich poznal iba povrchne – Toulon vôbec nebol mestom kultúry. Objavoval som múzeá, hudbu – dovtedy som poznal iba hudbu, ktorú hrala moja matka, a nie koncerty alebo lyrické predstavenia na vysokej úrovni. Takisto som začal vášnivo hrať bridž. A tak som mal každý večer program. A až okolo jedenástej alebo o polnoci, keď som sa vrátil domov, či keď sme dohrali partiu bridžu, som sa pustil do štúdia a pracoval som do tretej alebo do štvrtej ráno. Vstával som pomerne neskoro a dlhé obdobie som nejedával raňajky. Musím dodať, že som mal šťastie a nikdy som nepotreboval veľa spánku. Spánok je môj nepriateľ, lebo sa rovná stratenému času. Som zúfalý pri pomyslení, že kvôli spánku zostáva minimálne tretina nášho života v ničote. A navyše, medzi nocou a mnou je akési kultúrne spojenie. Hlboké zážitky z literatúry, z hudby, z maliarstva vo mne vždy vyvolávala práve noc, či to už bola Novalisova poézia, Chopinove nokturná alebo Magnascove obrazy, naozaj mám v sebe akúsi kultúru noci. V tme sa dejú veci, zatiaľ čo na slnku je všetko preexponované. Zdá sa mi teda prirodzené, že tvorca, ak sa ako skromný historik, vedec a spisovateľ môžem takto nazvať, vyhľadáva noc, tú temnotu, ktorá napomáha zrenie myšlienok a obrazov. Takmer nikdy nemám inšpiráciu pred desiatou hodinou večer. Potrebujem noc, aby som znovu objavil minulosť, umožňuje mi odpútať sa od prítomnosti, inak by som nemohol písať, ale prítomnosť si so sebou prenášam aj do noci, pretože práca historika je neustálym pohybovaním sa od prítomnosti k minulosti a naopak. Takisto musím sedieť pri okne, aby som cítil priestor. Cez deň sa moje nočné nitky k minulosti a budúcnosti prerušia. Jedným z dôsledkov noci v našom podnebí je, že sa v nej stierajú vonkajšie klimatické vplyvy. Buď som v nočnom teple domu, alebo v sviežom chlade letnej noci. V tomto zmysle je noc časom bez ročného obdobia, akýmsi umelým počasím. Pomáha evokovať aj určitú „večnosť“, potrebnú pre uvažovanie o stredoveku a aj pre písanie, hoci historik hľadá v dejinách najmä pohyb. Povedzme, že to, čo v noci vnímam, je akýsi spomalený čas a ten ma zaujíma aj v histórii. Pokiaľ ide o priestor, mám rád, keď ho cítim z temnoty spoza otvoreného okna: vedomie priestoru pociťujeme viac v noci ako cez deň. Noc nás oslobodzuje, vnárame sa v nej do takmer nekonečného priestoru a takmer nehybného času. Deň je určený na prácu, na poznámky, štúdium, vymýšľanie plánov. Ale na písanie štúdií či kníh, do ktorých chceme vložiť trochu vášne, je ako stvorená iba noc. Takisto sa veľmi rád v noci prechádzam po mestách, hoci to praktizujem čoraz menej kvôli veku a práci, a preto ma očaril názov knihy Richarda Bohringera Mesto je v noci krásne! Mal som šťastie, že som vždy býval buď v rodinných domoch, alebo v bytoch, kde nič nebránilo vo výhľade, a pri pohľade z okna môžem dosýtosti vnímať priestor, vidieť kus mesta, vynárajúci sa z tmy, alebo za dňa vzdialené obzory. Keď ste po oslobodení prišli do Paríža, rýchlo ste sa stali filmovým fanúšikom. Do kina ste chodili raz alebo i dvakrát denne. Objavovali ste po rokoch okupácie americkú kinematografiu? Áno. Časť hollywoodskej produkcie obdivujem dodnes a takisto súčasné americké filmy, najmä veľkých režisérov ako sú Robert Altman, Martin Scorsese, Woody Allen, ktorého mám veľmi rád, Jim Jarmusch či Wim Wenders, ten je však viac Nemcom ako Američanom. Spojené štáty vstúpili do sveta kultúry trochu neskoro: ich literatúra, hoci je významná, sa začína až v 19. storočí, ich maliarstvo, až na niekoľko krásnych výnimiek, akým je Pollock, sa nedá porovnať s veľkým európskym maliarstvom. Preto som rád, že ich postavenie v oblasti kinematografie nie je založené len na silnej prevahe priemyslu, ale aj na veľmi kvalitnej tvorbe. Tesne po vojne som bol americkými režisérmi úplne nadšený, predovšetkým nemeckými židmi, ktorí emigrovali do Spojených štátov, ako bol Fritz Lang, ktorý bol z nich najväčší. Bolo to aj slávne obdobie Orsona Wellesa, Johna Forda, keď vo Francúzsku nevznikali takmer nijaké veľké diela „umeleckého filmu“. Našťastie prišla Nová vlna. Veľmi skoro som začal odoberať filmový časopis Cahiers du cinéma a s nadšením som sledoval všetky nové Godardove, Resnaisove a Truffautove filmy. A ešte aj vo filme mám zároveň blízko i ďaleko k stredoveku. Westerny mi umožnili lepšie pochopiť artušovské romány. Je to rovnaký svet mužských hodnôt a hrdinstva, prežiarený niekoľkými znepokojujúcimi ženami. (Úryvok z knihy Jacquesa Le Goffa Život v znamení histórie. Kalligram, Bratislava 2003, s. 53-58, prel. Jana Truhlářová.)
