K úvahe ma inšpirovali dva názory v SLOVE č. 5/2001. Je to charakteristika kubánskeho prezidenta v článku Tibora Mroceka Castrov ostrov kráča svojou cestou a rozhovor Namiesto vládnutia písali čierne knihy s možno najbohatším mužom Slovenska Jozefom Majským. Jeden predstaviteľmi „demokratických síl sveta“ večne odsudzovaný a druhý moderný reprezentant našej spoločnosti. Obyvatelia Strednej a Južnej Ameriky vysoko oceňujú pomoc Kuby, hoci sú Kubánci sami v ťažkej ekonomickej situácii. Naopak, J. Majský má na zlepšenie pomerov – napríklad na obmedzenie úplatkárstva – recept: dobre zaplatiť vodcov spoločnosti, aby mali ročný príjem 3-4 milióny korún. „Či sa nám to páči alebo nie, tolerancia alebo sociálne pochopenie sú už dávno preč,“ tvrdí veľkopodnikateľ.
Vidíme teda diametrálny rozdiel v tom, ako postupovať pri vytváraní podmienok na perspektívu ľudí tejto planéty. Bieda, chudoba, umieranie stámiliónov ľudí od hladu nie sú pre niekoho vôbec zaujímavé. Starostlivosť a pozornosť sa sústreďuje len na vybranú elitu a jej poctivých sluhov. Nemám nič proti zvieratám, ale ak sa im v médiách venuje väčšia láskavosť ako človeku, je to na zamyslenie. Aj u nás sa niektorí z „ochrancov prírody“ viac starajú o zvieratká ako o ľudí. Ak je v depresívnom stave žobrák, ak umierajú v kanáloch od hladu a chladu bezdomovci, nie je to pre masmédiá zaujímavé. Väčšinou sa to končí záverom, že smrť bola dôsledkom opojenia alkoholom. Hlavná príčina, že takéto skupiny existujú, lebo sú sprievodným javom spoločenského zriadenia, sa zamlčiava.
Viliam Gallo, Košice
