Keď som si v SLOVE číslo 47/2001 prečítala príspevok jeho šéfredaktora Martina Krnu o Alexandrovi Dubčekovi Deň škaredý a deň pekný, zrazu sa mi ako blesk vybavila spomienka. Dala som sa do hľadania starých fotografií a zo zabudnutej krabice som vytiahla zaprášenú kroniku. V roku 1991 sme zakladali tradíciu celoslovenských stretnutí ľavicovej mládeže na Jankovom vŕšku pri príležitosti výročia SNP. Vtedy na oficiálnych oslavách spôsobil rozruch príchod predsedu Federálneho zhromaždenia. S priateľmi z MDĽ sme si privyrábali na klubovú činnosť aj predajom Nového slova. V ten deň sa nám darilo. Posmelení sme sa rozbehli ponúkať týždenník do prvých radov – medzi čestných hostí.
Bola som rozrušená, keď sme podišli k legendárnemu Dubčekovi: „Pán predseda, kúpite si Nové slovo?“ Pamätám si to ako dnes. „Veľmi rád,“ povzbudil nás úsmevom a automaticky siahol do vrecka saka po peniaze. Zrazu zrozpačitel: „Nemám tu ani korunu. Všetko som si nechal v aute.“ To už spozorneli okolosediaci hostia. Všimla som si, že aj vtedajší idol všetkých ľavičiariek Peter Weiss zvedavo naťahoval krk smerom k nám. „Mrzí ma to. Čo urobíme?“ ospravedlňoval sa A. Dubček. „Tak vám jedno darujeme,“ vynašla som sa. Prízvukoval, že ho to naozaj mrzí. A aby to nebolo celkom zadarmo, strčili sme mu do rúk klubovú kroniku a pero. Získali sme teda oveľa viac – vzácne venovanie s vlastnoručným podpisom veľkého muža československej politiky.
Zuzana Ďuďáková, Sládkovičovo
