Preskupovanie na politickej scéne sa na Slovensku deje tak rýchlo, že ho nestihnú sledovať ani samotní politici. Výnimkou je azda len Robert Fico, ktorý naopak odchádzal z SDĽ tak pomaly, že ho vedenie strany videlo preč už v čase, kedy on oficiálne ešte členom bol. Vari jediným zorientovaným je pán priemer, to asi preto, že má informácie aj od SIS. Lenže v kauze Nafta Gbely mu skôr poškodili, takže teraz ich preberá veľmi opatrne. Naposledy sa s agentom našej tajnej služby stretol radšej v zahraničí. Až v poľskom Gdansku sa dozvedel šokujúcu správu: dva najsilnejšie piliere jeho vlády ho opustili a pridali sa k ľavici. A bývalým kamarátom pán priemer nič nedaruje, o tom by Kaník vedel rozprávať. Okamžite teda svetu oznámil, že najnenažranejšími sú podnikateľské kruhy blízke ľavičiarom. Na Slovensku bolo hneď každému jasné, čo sa stalo. Do korupčných afér sa totiž doteraz zaplietali ministri reprezentujúci SDK, ktorú ani zo žartu nemožno považovať za ľavicovú. Okrem spomínaných ministrov sú známe ďalšie prípady: úplatky vraj ponúkal podpredseda KDH, svojho bývalého počítačového zamestnávateľa protežoval na úrade vlády blízky priemerov spolupracovník, kvôli protekcii pri výbere operátora na GSM 1800 museli svoje posty opustiť dvaja mladí cyklisti. Všetko ľudia v pravicových tričkách. Až teraz pán priemer, až v ďalekom Gdansku, až na medzinárodnom stretnutí stredoeurópskej pravice konečne odhalil, že to nie pravica, ale ľavica je obklopená nenásytnými podnikateľmi. Najšokujúcejšie však na priemerovom odhalení je, že väčšina ľudí, ktorí museli odstúpiť (alebo onedlho budú musieť odstúpiť) kvôli korupcii a klientelizmu prišli do SDK z Kresťansko-demokratického hnutia. Neuveriteľne sa ukázalo, že KDH je vlastne liahňou nenažraných ľavicových podnikateľov, resp. politikov týmto kruhom slúžiacich. Je pravdepodobné, že práve preto sa pán priemer vrátil do rodného hnutia: aby verejne odhalil a potom aj vyhnal z chrámu hnusných ľavicových šmelinárov. A treba priznať, že jeho taktika slávi rozhodne väčší úspech, ako jeho vládnutie. Niekoľko vyššie spomínaných prípadov v spojení s neočakávaným tzv. gdanským vyhlásením znervóznilo aj takého harcovníka, akým je Ján Čarnogurský. Opatrne priznal isté záujmy o Devín banku, čo skúseným a rozhľadeným pravicovým novinárom stačilo. Okamžite dotiahli prípad do konca a ukázalo, že medzi nenažraných ľavicových podnikateľov patrí aj nestor kresťansko-demokratickej politiky a podnikania na Slovensku Ivan Čarnogurský. Napokon doteraz posledný impulz na pohyby na politickej scéne vyšiel od samotného pána priemera, ktorý minulý týždeň na posvätnej pôde parlamentu, kde sa vraj nesmie klamať, bohorovne prehlásil, že on vlastne myslel mečiarovcov, rezešovcov a vicenovcov, keď hovoril o ľavici, čo vyrazilo dych aj Oľge Keltošovej a Vojtechovi Tkáčovi, lebo netušili, že ich ktosi predbehol v úsilí o transformáciu HZDS. Týmto zvláštnym pohybom na slovenskej politickej scéne už teda nikto (okrem pána priemera, samozrejme) nerozumie, ale vyhlásenia o nenažratých podnikateľoch mali predsa len svoj význam. Jeden z nich sa totiž sebakriticky pozrel do zrkadla a zistil, že v uplynulom období to s privatizačným apetítom naozaj prehnal. A tak sa teraz rozhodol pre tú najdrastickejšiu odtučňovaciu kúru – hladovku. Bude zaujímavé sledovať, kto z jeho spolunenažrancov sa k nemu pridá.
