Nepál sa rozhodol pre demokraciu. Nie ďalším z riadených farebných prevratov, ktoré sú v poslednom čase moderné vo východnej Európe a strednej Ázii, ale skutočnou, staromódnou revolúciou. Už niekoľko rokov sa himalájske kráľovstvo Nepál zmieta medzi úsilím kráľovskej rodiny (a mocenskej elity okolo nej) udržať si moc a rastúcimi verejnými protestmi. Maoistické povstanie, ktoré začalo pred niekoľkými rokmi a podporu získavalo najmä vďaka tomu, že v ňom mnohí videli alternatívu k represívnej vláde monarchie, ktorá udržiavala obrovské sociálne rozdiely, kontroluje stále väčšie územie – dnes už asi 80 percent nepálskeho vidieka. Elita zjednotená okolo kráľovskej rodiny a podporovaná armádou sa pokúšala v situácii manévrovať striedaním ústupkov formálnej demokracii a diktátorských praktík. Obdobia, keď bola povolená činnosť niektorých politických strán a dokonca sa konali „voľby“, sa striedali s autoritárstvom podporovaným nasadzovaním armády proti protestujúcim. Nepálska monarchia, ktorá existuje viac ako 200 rokov, sa mohla v najhoršom prípade vždy spoľahnúť na pomoc vonkajšej mocnosti, pre ktorú predstavovala bezpečne poslušného správcu oblasti a ochotného poskytovateľa lacných žoldnierov. Ochrana britských koloniálnych úradov bola počas studenej vojny vymenená za podporu Spojených štátov a naposledy prebrala úlohu hlavného vonkajšieho garanta India. Po 11. septembri 2001 bola vláda v Kátmandú schopná rýchlo sa zaradiť do radov „koalície v boji proti terorizmu“, a tak získala ďalšiu podporu – dodávky zbraní, finančnú podporu a politické krytie – pre brutálne vysporadúvanie sa s vlastnou opozíciou. A hlavne nemusela nikomu skladať účty z dodržiavania ľudských práv – keď v roku 2005 kráľ Gyanendra suspendoval politické práva a občianske slobody, zrušil činnosť politických strán, všetko sa to dialo v mene ochrany „slobodného sveta“. Represia, ktorou sa politická elita zložená prevažne z hinduistických vyšších kást chrániacich si svoje (niekedy skutočne archaické) privilégiá rozhodla odpovedať na požiadavky ľudí na spravodlivejší sociálny systém a skutočnú demokraciu, viedla iba k zvyšovaniu napätia. Kumulácia sociálneho, politického a kultúrneho útlaku viedla k vypuknutiu revolúcie. Ako však v komentári pre The Guardian poznamenáva šéfredaktor New Left Review Tárik Alí, nie je to pripravený farebný prevrat s masovo tlačenými plagátmi a letákmi, popovými koncertmi, najatými globálnymi PR formami a naplánovaným mediálnym pokrytím. Je to staromódna násilná revolúcia, v ktorej proti sebe stoja ľudia, ktorých útlak zaviedol za hranicu strachu z nebezpečenstva, a režim skrývajúci sa za silu zbraní a vonkajšiu podporu. Je dosť pravdepodobné, že korunovaná hlava v Kátmandú padne a Nepál sa stane republikou, čo požaduje väčšina mainstreamových politických strán (Kongres i rozštiepené komunistické strany). Opäť však môžeme čakať intervenciu zvonku a úsilie viacerých krajín miešať karty domácej politiky. Spojené štáty sa budú obávať straty ďalšieho spojenca. Pre Indiu je politická zmena u severného suseda dôležitejšia, než by naznačovalo porovnanie veľkosti oboch krajín. Akákoľvek nová nepálska vláda sa bude musieť usilovať, v záujme zachovania stability, o rokovanie s maoistickým revolučným vedením. Pre Dillí to zvyšuje hrozbu, že vzrastie podpora mnohím skupinám na severovýchode Indie, ktoré premenili sociálnu nespokojnosť a regionálny odpor voči centrálnej vláde do početných ozbrojených povstaní. V Nepále dnes ide o demokraciu so skutočnou náplňou – republiku, ktorá je schopná dať systematickú odpoveď na sociálne kontrasty plodiace násilie.
